Oresteia bola kedysi politickou agitkou. Brojila proti rodovej krvnej pomste rozdúchavanej zlomyseľnými bohmi a nabádala na demokraciu, v ktorej o vine a nevine rozhodujú poverení zástupcovia ľudu. Moment, ktorý zachytil Aischylos v trojdielnej dráme, tvorí základ našej civilizácie. Preto má aj táto trilógia, hoci náročná, šancu osloviť širšie publikum.
Keď si ju nedávno vybral režisér Jan A. Pitínsky pre Mestské divadlo v Zlíne, zapojil do rozhodovania o vine matkovraha Orestea celé publikum. Mal právo pomstiť svojho otca Agamemnóna, slávneho víťaza v Tróji? Bola Klytaiméstra, ktorá sa spolčila s mužových nepriateľom Aigostom, len úkladnou vrahyňou? Aischylos dáva priestor aj druhej strane - celá tá slávna Trójska vojna sa konala len kvôli akejsi babe a Agamemnón dal pre pochybný úspech v nej zabiť vlastnú dcéru.
Aj si vydýchnete
Inscenáciu Oresteia priniesla pred pár dňami Činohra Slovenského národného divadla. Režisér Rastislav Ballek nechal obetovanie Ifigénie emočne zaniknúť v prúde náročnej expozície, a tak rozhodovanie o vine hlavného hrdinu utrpelo na nejednoznačnosti.
Scéna Emila Drličku veľmi dobre využíva efektné premietanie, vynikajúci bol aj nápad sprítomniť proces mýtizácie hrdinov. Mŕtvych sa prakticky okamžite ujíma sochár pracujúci po celý čas na odliatkoch. Viacvýznamové sú aj kostýmy Kataríny Holkovej, emočne vypäté scény by si možno žiadali výraznejšiu hudbu.
Kým podobne vizuálne pôsobiaci Coriolanus inscenovaný na tej istej scéne nenechá svojím tempom diváka ani sekundu vydýchnuť, v tomto prípade pozornosť diváka podchvíľou klesá.
Krvi je škoda, vinu zmyje šampanské
Najspornejším momentom prístupu tvorcov je však všadeprítomný naturalizmus, ktorý je mimo antického inscenačného kánonu, ale hlavne zostáva na povrchu. Zbytočne máme na scéne šokujúce pitevné stoly, ak nie sú celkom rozpitvané vzťahy a jednotlivým miniscénam chýba vnútorná pravdivosť.
Herecké výkony boli veľmi rôznorodé, kým niektorým antické texty vôbec nesadli, Leopold Haverl, Mária Kráľovičová, Ján Koleník či Táňa Pauhofová ponúkli aj na malej ploche presvedčivé kreácie. Anna Javorková (Klytaiméstra) mohla byť aj rôznorodejšia v odlišných polohách svojej postavy. Robert Roth je už priveľmi profesionálnym prenasledovateľom skazených matiek. Božské postavy Palas Atény (Szidi Tobias) a Apolóna (Milan Ondrík) boli zámerne, ale nie vždy šťastne karikované.
Okamžitý prechod demokracie k frivolnosti západnej civilizácie, kde sa vina umýva šampanským na povrchných večierkoch, bol šokujúcim, znepokojujúcim záverom. Škoda, že odvážne a talentované posolstvo Oresteiy tvorcovia utopili v zbytočnej krvi.
