Ernest Borgine vo filme Seana Penna.
FOTO - SPI
11‘09‘‘01: Jedenásť minút, deväť sekúnd, jeden záber * USA / Francúzsko 2002 * 125 minút * Réžia: Ken Loach, Sean Penn, Claude Lelouch, Alejandro Iňárritu, Danis Tanovič, Mira Nair, Amos Gitai, Samira Makhmalbaf, Shohei Imamura, Youssef Chahine, Idrissa Ouedraogo
Na Slovensku a okrem Spojených štátov viac-menej na celom svete má dnes premiéru film 11‘09‘‘01 - jedenásť krátkych filmov jedenástich svetových režisérov k jedenástemu septembru. Príspevky sú úplne odlišné, z výsledku je však v každom prípade jasné, že čosi, čo sa zvyčajne charakterizuje ako politický film, ešte stále - alebo znovu - existuje. „Dnešný politický film je schopný silných obrazov a nápadov, má nový, jasný jazyk a možno aj potenciál znovu niečo vo svete znamenať,“ píšu Francúzi v Le Monde.
Je to trochu problém, opísať ten náklad príbehov, myšlienok a predstáv zhustených do takmer stotridsiatich minút. A tak sa ponúka ten najjednoduchší kľúč, aj keď nemusí byť voči všetkým autorom celkom fér: vnímať ich naozaj ako predstaviteľov ich kultúr.
Napríklad Egypťan Youssef Chahine, ktorý sa vo filme necháva oslovovať „maestro“, nevrhá najlepšie svetlo na súčasné arabské elity, aj keď jeho príspevok vôbec nie je tendenčne antiamerický.
Film izraelského režiséra Amosa Gitaia je predovšetkým zúrivou fackou médiám, aj vlastným, izraelským. Idrissa Quedraogo so svojím príbehom chlapca, ktorý chce chytiť Ussámu bin Ládina, reprezentuje africkú energiu a nezadržateľnú radosť zo života. A Claude Lelouch sklon Francúzov vybaviť osud sveta v napätí medzi mužom a ženou. Alejandro González Iňárritu je jednou zo stúpajúcich hviezd súčasného mexického filmového štýlu - a v jeho príspevku má tento oslobodzujúco čerstvý štýl tendenciu zatieniť to, o čom vlastne hovorí. A sedemdesiatpäťročný klasik Shohei Imamura prispel stoickým, veľmi japonským postojom k nevyhnutnosti ľudského utrpenia.
Ale najnečakanejšie a najsilnejšie dojmy pravdepodobne zostanú z týchto troch: Brit Ken Loach, Iránčanka Samira Makhmalbaf a Američan Sean Penn. Loach prichádza s tým, že jedenásty september je čas nehovoriť len o sebe ani o trápení britskej najnižšej triedy, jeho téme. Dáva slovo Čiľanovi, niekdajšiemu stúpencovi Salvadora Allendeho v londýnskom exile. Píše list obetiam jedenásteho septembra a rozpráva vlastný príbeh - Loach ho sprevádza dokumentárnymi zábermi z Chile. Jedenásteho septembra 1973 zavraždili Salvatora Allendeho, stovky Čiľanov zatkli, zhromaždili na športových štadiónoch, internovali, mučili, mnohí z nich sa nikdy nevrátili. Loach tu nehovorí nič nové, len opakuje známe fakty o tom, že americká administratíva o puči nielen vedela, ale nesie zaň svoj diel zodpovednosti. Obyčajná zhoda v dátume má naraz obrovskú váhu. Ako sa možno dozvedieť z talianskych novín, potlesk po tomto filme na mimoriadnej premiére na festivale v Benátkach bol taký vytrvalý, že museli prerušiť projekciu.
Film Samiry Makhmalbaf je jednou z ukážok zvláštnej múdrosti a láskavosti, ktorá preslávila perzskú kinematografiu. Zaznamenáva paniku medzi afganskými utečencami v Iráne, ktorí už vidia prichádzať tretiu svetovú vojnu, a mladú učiteľku, ktorej sa podarí napriek tomu zhromaždiť žiakov do školy a držať s nimi minútu ticha. Trvá na osvete, aspoň tej novej generácie, uprostred globálneho šialenstva. Krutosť Talibanu reflektuje cez rozprávanie detí a obyčajný pohľad na dymiacu fabriku je tu symbol dymiacich veží Svetového obchodného centra.
Ešte o krok ďalej smerom k abstrakcii 11. septembra zašiel americký režisér, slávny filmový herec Sean Penn: jeho jedenásť minút tvorí portrét starého muža, ktorý vo svojom tmavom byte v New Yorku žije úplne odrezaný od sveta, hovorí so svojou ženou, ktorá dávno zomrela. Ráno 11. septembra spí, ale vo chvíli, keď sa veža Svetového centra zrúti, naraz v jeho izbe vyjde slnko, až neuveriteľne. Kvety v kvetináči rozkvitnú. V tom momente žiarivého jasu zároveň tisícky ľudí zomierajú. Všetky vysvetlenia a pocity, ktoré sa v tej chvíli vnucujú, sa tu strácajú. Svieti tu len večná a nezodpovedateľná otázka. A trúfalosť toho nápadu vyráža dych.
