Rozporné reakcie na príbeh bratov Mašínovcov sú dôkazom toho, aké rôzne veci formujú naše názory. Umelci sa pýtajú: Je možné urobiť v nich jasno?
Boli Josef a Ctirad Mašínovci hrdinovia alebo vrahovia? Diváci predstavenia Já, hrdina nájdu takýto anketový lístok na stoličkách. Nemusia odpovedať hneď. Až keď sa divadelný experiment skončí, mali pri východe zo sály jednu možnosť zaškrtnúť.
Bratia Mašínovci boli synmi veľkého protifašistického bojovníka Josefa Mašína a tak, ako jeho popravili fašisti, ich mamu Zdenu zasa zničili komunisti. Keď vyrástli, sami organizovali protikomunistický odboj a zázračne, prenasledovaní tisíckami východonemeckých vojakov, sa prestrieľali na Západ. Zbrane však získali tak, že prepadli stanice Verejnej bezpečnosti a zabili pri tom niekoľkých policajtov. Dodnes je preto otázka „hrdinovia alebo vrahovia“ v Česku vášnivá a živá.
Holá rekonštrukcia
V umení sa tento príbeh zo studenej vojny zobrazil rôzne, vznikli adoračné aj zdržanlivé filmy a knihy. A verejné debaty sú tiež nejednoznačné a mätúce, pretože ich raz vyvoláva pravica, inokedy zase ľavica. Naopak, mladý český režisér Jiří Havelka ponúkol takmer holú rekonštrukciu toho, čo bratia Mašínovci mohli pri získavaní zbraní robiť.
„Nastupujem do auta. zatváram dvere. Vystupujem z auta. Pristupujem k policajnej stanici, klopem. Vyťahujem zbraň, zabíjam obeť,“ hovorí jeden z hercov. Druhý figurant potom ukáže situáciu z druhej strany a vraví: „Počujem klopanie. Pristúpim k dverám, otváram ich,“ a potom, pod imaginárnym tlakom silnejšieho súpera, poslušne padá na zem. Tak, ako sa to asi robí pri policajnom zaznamenávaní udalosti.
„Médiá sú živé tým, že vytvárajú kontroverznosť, pomaly za každým článkom je červené a zelené tlačidlo na vyslovenie názoru. A Mašínovci sú prví, čo takú kontroverznosť ponúkajú,“ hovorí režisér Havelka. „Pritom je zaujímavé, ako ľudia túto tému hodnotia. Veď dnes už majú prístup len k prameňom a interpretáciám, nič priame už nenájdu. V objektivite sa celá situácia ukázala len raz, a to vtedy, keď sa stala.“
Počínanie Josefa a Ctirada Mašínovcov je teda v hre Já, hrdina ohlodané na kosť. Oboch z nich hrá viac hercov naraz, lebo jeden by komplexnosť ich osôb nikdy nedokázal obsiahnuť, intonácia je neutrálna a takmer bez emócií. Havelka hovorí, že v súbore sa zvažovalo každé slovo. Bolo treba rozmýšľať, kedy možno použiť aj slovo vrah a kedy radšej len muž.
Znovu nasadajú do auta
Strohé policajné kulisy a sivé kostýmy jasne vyjadrujú túžbu po striedmosti, a napriek tomu je toto predstavenie nesmierne dynamické, každú chvíľu v ňom pribúda iná informácia. Mašínovci nanovo nasadajú do auta, vystupujú, vyťahujú chloroform alebo nôž, berú zbrane a odchádzajú. Postupne pribúda aj zopár dialógov. „Prečo si to urobil?“ pýta sa prekvapene jeden. „Teraz už na to kašli,“ podráždene odpovedá druhý.
Potom sa ešte vytiahnu údaje z televíznych správ a z pamätných tabúľ, zabití policajti majú zrazu rodiny, rodičov, deti, takže sa zároveň môžu javiť ako súčasť represívneho systému aj ako nevinní civilisti.
Aj besné reakcie internetových diskusií sú súčasťou tohto predstavenia, aj útržky z viacerých výpovedí Mašínovcov, zaznamenaných Ústavom pre štúdium totalitných režimov. Herci ich prednášajú raz angažovane, raz cynicky, čo už len dopĺňajú krátke poznámky historikov, ktorí opisujú politickú atmosféru v 50. rokoch.
„Sme krajina, kde má každý názor na všetko. Tak sme teda urobili pokus, či divadlo dokáže zachytiť tie chvíle, keď si ich vytvárame,“ hovorí Havelka. „Väčšinou si myslíme, že naše názory sú prejavom nášho morálneho nastavenia, pritom sú len odrazom toho, kde a s kým vyrastáme, čo čítame a koľko máme informácií.“
Päťdesiat na päťdesiat
Mašínovci mali ešte sestru Zdenu, tú sme stretli v Jihlave, kde bola hra Já, hrdina súčasťou festivalu dokumentárnych filmov (inak je v programe pražského divadla Disk). Pokus o rekonštrukciu sa jej páčil. „Otázka, či boli moji bratia vrahovia, alebo hrdinovia, nemá zmysel. O hrdinstve nemôže byť ani reč. To, čo robili, bola ich povinnosť. Skúsenosti z doby, v ktorej sme vyrastali, nemôžem nikomu odovzdať, budem len rada, keď sa o tom bude premýšľať,“ povedala.
Málokedy sa stane, že diváci odovzdajú jednoznačne vyplnený hlasovací lístok, Havelka hovorí, že zvyčajne čosi pripíšu. Že vrahom boli režimy alebo že dôležitejšie ako hrdinstvo je sloboda. Po predstavení v Jihlave divadelníci kričali: „Chce ešte niekto hlasovať? Lebo zatiaľ je to presne päťdesiat na päťdesiat.“
