Moderátor Braňo Bezák: V deväťdesiatych rokoch bolo všetko možné

Bude to dvadsať rokov, čo začalo vysielať kultové rádio Ragtime. Jeho bývalý hlas rozpráva o tom, kde dnes žije duch tejto legendy.

(Zdroj: Peter Žákovič)

Je to neuveriteľné, ale čochvíľa uplynie dvadsať rokov odvtedy, čo si na frekvencii 100,3 mohli poslucháči po prvý raz naladiť rádio Ragtime. Dalo sa síce chytiť iba v okruhu Bratislavy, ale pre silnú mladú generáciu bolo tým najlepším sprostredkovateľom nezávislej kultúry. Jedným z dôležitých hlasov dnes už neexistujúceho rádia je BRAŇO BEZÁK alias BEBE. Rozpráva o tom, kde a ako dnes žije duch tejto legendy rozhlasového éteru.

Keď sa povie deväťdesiate roky, čo vám ako prvé naskočí?

Divadelnícky svet z konca osemdesiatych rokov. Veľa ľudí, ktorých som neskôr stretol v rôznych brandžiach, pochádza práve z amatérskeho divadelného prostredia, v ktorom sa ešte pred rokom 1989 mohlo robiť všeličo, čo sa inde nemohlo. Na festivale Divadelných inšpiratívnych vystúpení v Trnave sme boli asi všetci, akurát sme o sebe ešte nevedeli. Nikdy nezabudnem, ako na mňa ako sedemnásťročného chalana zapôsobili divadelníci, ktorí tu nahlas hovorili o tom, prečo je vtedajší systém na hovno. Tu som videl legendárne inscenácie Blaha Uhlára s divadlom Disk: Tanap, kde za zvukov piesne V dolinách vypustili na javisko hračkárske tanky, alebo inscenáciu A čo, kde ho uprostred predstavenia priniesli nahého na nosidlách a on zvolá „Umelci už vystrkujú rožky!“

Neskôr ste si v jeho divadle Stoka aj zahrali.

Hral som divadlo už predtým, najprv v Bánovciach nad Bebravou v súbore, ktorý potom zdedil režisér Silvester Lavrík. Keď som začiatkom deväťdesiatych rokov začal študovať na vysokej škole, zavolali ma do Pezinského rozprávkového divadla. Len v tomto období sa mohlo stať, že ja ako študent sťahujem sklad ÚĽUV-u niekde v Stupave, a počas obednej prestávky si otvorím Nový Čas, ktorý tam ležal na zemi, a v ňom je inzerát, že divadlo Stoka má zajtra konkurz, príďte. Tak som išiel. Stoka bola pre mňa jedna zo štyroch najdôležitejších vecí, ktoré určovali deväťdesiate roky. Okrem nej ešte rádio Ragtime, U-Klub a Artforum. Stále to platí a všetky v transformovanej podobe žijú dodnes.

Čo podľa vás najlepšie vystihuje atmosféru tohto obdobia?

Zatiaľ čo v Čechách Jiří Dědeček spieval ´vraťte mi nepřítele´, na Slovensku sme to mali absolútne vyriešené. Boli mečiarovci a antimečiarovci. A druhá vec, ktorá bola úplne super, bola tá zmena, ktorá sa vtedy diala. Nech to znie akokoľvek banálne, naozaj to bolo tak: staré už nebolo, a nové ešte nebolo. Veľmi pomaly sa začínala riešiť otázka, ako uchopiť slobodu. Metaforou toho sú pre mňa internáty v Mlynskej doline.

Čiže študentský život. Ale ten môže byť pre každú generáciu pokusom o uchopenie slobody, či nie?

To iste, ale myslím na konkrétnu vec. V deväťdesiatych rokoch sme ako vysokoškoláci boli ubytovaní na Mlynoch, konkrétne v átriových domčekoch. Bývali sme v bloku, kde bola síce vrátnica, ako má byť, ale nesedel v nej vrátnik. Bola otvorená vo dne v noci a hocikto mohol hocikedy cez ňu prejsť. A ten hocikto sa mohol v rámci obrovského komplexu átriákov dostať cez prázdnu vrátnicu hocikam bez toho, aby musel vyjsť cez nejakú inú vrátnicu, kde možno vrátnik práve sedel. To však predpokladalo aj ochotu obyvateľov internátnych izieb, keď ste u nich znenazdania zaklopali, aby vás pustili z balkóna cez ich izbu na chodbu, prípadne naopak. Toto sa dialo úplne bežne, a pritom sa tam nepohybovali žiadni zločinci a podobne. To je niečo, čo je v súčasnosti nemysliteľné. Dnes sa už nemôže stať, že by na nejakej vrátnici nesedel človek bez toho, že by to spôsobovalo problém. Nič poriadne nefungovalo, ale zároveň bolo možné všetko.

A navyše ste mali kúsok po dvadsiatke.

To je asi najkrajšie obdobie pre každého. Ak práve nie je v koncentračnom tábore alebo vo väzení.

Na vysokoškolských internátoch sa začala aj éra vášho pôsobenia v éteri. Vzniklo legendárne rádio Ragtime. Ako si na to spomínate?

Ragtime vznikol v internátnom rozhlasovom štúdiu Tlis. V Mlynskej doline vtedy existovali dve, MD1 vysielalo na štúraku, teda v Študentskom domove Ľudovíta Štúra, a Tlis v Študentskom domove Mladosť. Nechápem to, ale existujú miesta so zvláštnou gravitáciou, kde niečo vzniká a priťahuje ľudí. V Tlise sa vtedy stretli takí ako Vlado Talian, Miloš Spišák, jeho žena Monika Spišáková či Slávka Adamíková, dnes moja manželka. A to sú pre vznik Ragtimu kľúčové mená. Práve oni sa cez hudbu, ktorú sme počúvali, napojili na svet pirátskeho vysielania v Rakúsku.

V Rakúsku sa vysielalo pirátsky?

Je to čudné, ale v tom čase v Rakúsku vysielal iba štátny rozhlas. Veď prečo na začiatku deväťdesiatych rokov začalo z Bratislavy vysielať rádio CD International po nemecky? Rakúski piráti mali know-how, k dispozícii svoj vysielač a technológiu ako vo filme Piráti na vlnách, ktorý rozpráva o časoch, keď začali v Británii vysielať súkromné rádiá. Rozhlasoví piráti fungovali väčšinou v rámci subkultúr – buď ako anarchisti, alebo napríklad v Maďarsku to bolo Tilos rádió, kde vysielali homosexuáli. Pirátske vysielanie bolo akousi súčasťou ľavicovej vzbury. No a práve títo rakúski piráti požičali ľuďom z Tlisu vysielač. Ja som pri tom ešte nebol, ale napríklad moja manželka už áno. Normálne sa vylepili plagáty po meste, že nalaďte si vtedy a vtedy túto frekvenciu, bude sa tam vysielať. Jedným z prvých programov bol koncert hardcorovej kapely GBH, ktorý sa prenášal z klubu na Kominárskej ulici.

1.jpg

Nedalo sa vtedy normálne požiadať o licenciu? Veď súkromné Fun Radio už vysielalo.

Myslím, že to bolo vďaka nejakej výnimke cez Úniu mládeže Slovenska a väčšina ich programu sa vtedy preberala od Francúzov. Zákon o duálnom vysielaní sa vtedy ešte len rodil. Spomínam si na rozhovor s dramaturgom a režisérom Martinom Porubjakom, ktorý bol v tom čase, v rokoch 1991 a 1992, prvým podpredsedom vlády. Neskôr som si ho v Ragtime pozval ako hosťa do relácie Bedroom. Rozprával, že ich v parlamente už v tom čase zaujímalo, ako riešiť súkromné rozhlasové vysielanie. Opäť situácia, v ktorej nič nebolo a hľadalo sa, čo a ako má byť. Vtedy uňho požiadali o návštevu Slávka Adamíková a Vlado Talian. Porubjak vedel, že nejakí ľudia tu chcú súkromne vysielať a so stretnutím súhlasil. Ale keďže oni boli piráti, odmietli na vrátnici dať občianske preukazy, neboli si istí, či im to nemôže nejako uškodiť. Tak ich išiel na vrátnicu parlamentu osobne vyzdvihnúť. Aj vďaka ich rozhovoru prijali v parlamente zákon o duálnom vysielaní. Rádio Ragtime potom dostalo licenciu a 1. mája 1993 začalo na frekvencii 100,3 oficiálne vysielať.

Ako sa budovala redakcia?

Málokto vie, že úplne na začiatku, ešte v rádiu Tlis, boli pri zrode Ragtimu aj režisér Peter Ňunéz a producent Tomáš Kaminský, vtedy ešte študenti. Pamätám si, že mali úplne utopickú predstavu, že väčšina programu sa bude nahrávať a vytvorí sa databáza hlasov, ktoré sa budú v programe využívať. Ale možno to bola len jedna z ideí. Pôvodne sa malo vysielať v starom Artfore na Grösslingovej ulici, vtedy ešte na Ulici Červenej armády. Nebol problém dohodnúť sa o priestore, už sa tam maľovalo, pripravovali sa dve voľné miestnosti. V deväťdesiatych rokoch bolo aj toto možné.

Prečo sa nakoniec vysielalo z priestorov fakulty žurnalistiky?

Opäť mal niekto nápad a rádio sa dohodlo s fakultou, že bude fungovať sčasti ako inkubátor pre rozhlasových študentov žurnalistiky. Preto v začiatkoch vysielalo na spoločnej frekvencii do 16.00 hodiny vždy študentské rádio Zóna a až potom Ragtime.

Ako ste sa stali moderátorom v tomto rádiu?

Najprv som šiel ako študent na konkurz do Tlisu, tam sa začalo hovoriť o ďalšom konkurze do Ragtimu. Tak som sa stále vypytoval, kedy už bude. Jedného dňa sa konal a ja som sa ho zúčastnil.

Tak veľmi vás rádio priťahovalo?

Už na gymnáziu som chodil do rozhlasového krúžku, kde sme vyrábali školskú rozhlasovú reláciu. Ale úplne najdôležitejšie bolo, že každý piatok rádio Devín preberalo večernú reláciu Větrník z rádia Vltava. To bola výborná rozhlasová diskotéka, v rámci ktorej sa aj u nás v Bánovciach nad Bebravou v roku 1988 dali počúvať Psí vojáci, Garáž, ale aj všelijaké zahraničné kapely. V piatok večer som jednoducho musel byť doma.

Prišiel čas a odrazu ste každý piatok večer boli v éteri aj vy s reláciou Bedroom. Hostili ste v nej kopu zaujímavých ľudí. Ako ste ju pripravovali?

Program sme vymýšľali spolu s Makim alias Vladom Talianom. Pozývali sme si spisovateľov, alebo som čítal z ich kníh. Špecialitou bolo, že si mali doniesť svoju obľúbenú knižku a čítať z nej. Pamätnou návštevou tohto druhu bol Rudo Sloboda, ktorý si priniesol knihu Dušana Dušeka. A ten si potom neskôr pýtal od nás záznam, bol preňho veľmi cenný. Július Satinský prijal pozvanie len preto, aby na vlastné oči videl súkromné rádio, ktoré vysiela literatúru. Okrem Bedroomu sme robili ešte program Na ceste, kde sme každú sobotu pozývali ľudí-cestovateľov. V tých časoch nebolo také bežné chodiť do exotických krajín ako dnes. A ešte som s Tomášom Kaminským robil program Voľačo na čítanie, kde sa v spolupráci s Artforom každý týždeň predstavovali nové knižky. Všetky tieto relácie fungovali dlho, vlastne až do konca existencie rádia. V modifikovanej podobe sa neskôr objavili v televízii Luna, s ktorou sme začali spolupracovať, alebo aj ako živé debaty pod názvom Literárne kvarteto v priestoroch Českého centra. Ale najobľúbenejšia bola naozaj relácia Bedroom. Boli pokusy robiť ju aj naživo v Stoke a v Artfore, ale nejako to išlo do stratena.

Prečo?

Dohodli sme sa, že to nebudeme robiť. Asi preto, že nám najviac vyhovoval práve rozhlasový formát a nemali sme veľmi chuť meniť ho pre živé publikum. Ja osobne som pred živým publikom väčší trémista.

Ako to bolo s politickou orientáciou rádia?

Nemám pocit, že by sa v tomto rádiu robila tvrdo politika. Istý čas fungovala relácia Echo, kde sa pozývali politici, ale riešili sa tam skôr spoločenské témy. Celkové naladenie rádia bolo protimečiarovské, ale nechodili sa tam ľudia navzájom opľúvať.

3.jpg
S prechádzkami do prírody to hudobný moderátor Bebe nepreháňa, ale príležitosť robí turistu. Čo by človek nespravil pre deti! (Na snímke so synmi Adamom a Albertom). FOTO: archív B. B.

A čo vy? Ako na vás vplývala vtedajšia moc?

Ja som vlastne nepoznal žiadneho mečiarovca. Ani medzi priateľmi, ani v rodine. Môj otec v tom mal od začiatku jasno a zo skúsenosti hneď vycítil, čo je Mečiar za klamstvo. Podobne som na tom bol aj ja.

Pamätáte si na svoje prvé vysielanie v Ragtime?

Bol som dokonca prvý hlas, ktorý sa v éteri ozval a odštartoval to celé pesničkou Lets get started od No Means No. Ale pamätám si aj to, ako otrocky som si pripravoval prvú reláciu. Vybral som si pesničky a do veľkého zápisníka som si ku každej jednej napísal pokec. Myslel som si, že časom to bude zápisník plný komentárov k pesničkám. Samozrejme, rýchlo som zistil, že sa to musí robiť inak.

Čo ovplyvňovalo výber skladieb?

Existoval archív rádia, ale cédečiek v ňom nebolo veľa. Každý si priniesol z domu to, čo mal. Jedného dňa si niekto za hranicami všimol, že sa u nás rodí niečo, čo sa patrí podporiť a archív sme potom budovali aj vďaka tejto finančnej podpore.

Dokázalo si rádio zarobiť na seba?

Pokúšalo sa fungovať normálne komerčným spôsobom, predávali sme reklamu, mali sme obchodné oddelenie. Ale peňazí nikdy nebolo dosť, a tak sa stávalo, že sa urobila veľká porada a tam nám vedenie oznámilo, že najbližšie tri mesiace nebude výplata a že nás, samozrejme, nemôžu za týchto podmienok nútiť vysielať ďalej, takže chcú vedieť, kto zostáva a kto odchádza. Nikto neodišiel.

Čím bolo pre vás toto rádio?

Jednou z najdôležitejších vecí v mojom živote. Získal som v ňom obrovský sociálny kapitál. To miesto stále k sebe priťahovalo nových a nových zaujímavých ľudí. Čarom deväťdesiatych rokov je, že sa mohla vysielať úplne nihilistická relácia rovnako ako relácia o kresťanstve či o feminizme. Každý mohol prísť a povedať - ja by som vedel urobiť toto a toto, a dostal na to priestor. Aj po hudobnej stránke to bolo pestré - popri electronic body music tam mohol v pohode fungovať napríklad Adrián Rajter s reláciou o starej hudbe.

Ako ste sa vyrovnali so zánikom Ragtimu?

Koniec bol veľmi čudný. Keď po siedmich rokoch nastali zmeny vo vedení, ešte chvíľu značka zotrvala, ale už bolo všetkým jasné, že to celé nie je v poriadku. Niesol som to zle. Nevedel som si predstaviť, že by som mohol vysielať v nejakom inom rádiu a že tam budú iní ľudia. Ale krátko nato som už vysielal z Fun rádia.

Presvedčili vás peniaze?

Vo Fun-ku som trávil za viac peňazí oveľa menej času. Podstatnejšie však bolo, že som si musel uvedomiť jednu vec: situáciu nemôžem ovplyvniť. Cítil som sa ako robotník v Slovnafte, ktorý nemôže rozhodovať o tom, či sa bude vyrábať etylén, alebo propylén. Bolo to bizarné, lebo do Fun rádia ma prijímal Kamil Grebeň, šéf rádia B1, ktoré po Ragtime získalo jeho frekvenciu. Celé sa to skončilo čudne. Pobyt vo Fun rádiu zostáva pre mňa niečím, na čo nespomínam rád. Ale faktom zostáva, že ľudia z Ragtimu sa ihneď dobre uchytili v iných rádiách.

Prečo nespomínate rád na Fun rádio?

Ocitol som sa zoči-voči úplne inému spôsobu fungovania vzťahov. Odišiel som z rádia, kde sme mávali aj päťhodinové schôdze a vedeli sme sa do krvi hádať o tom, akú hudbu máme hrať. A zrazu som sedel na poradách, kde sme sa bavili o niečom inom, niečom veľmi nezaujímavom - kto s kým kedy ako, peniaze a frázy. Jediný, na koho vo Fun rádiu spomínam rád, je Peter Graus. On s tým chcel niečo urobiť. Ale asi je nakoniec pre majiteľov dobre, že sme s Petrom Grausom odtiaľ odišli. Medzitým som skúšal byť na voľnej nohe, robil som konzultanta pre vydavateľstvo Millenium records. Vtedy si ma našla reklama.

Ona si našla vás?

Zrazu to tak nejako prišlo. Môj kamarát Eman Erdélyi, ktorý mal za sebou pomerne dlhú reklamnú kariéru, ma vtedy zavolal na brainstorming do novovznikajúcej pobočky sieťovej reklamnej agentúry. V porovnaní s tým, ako fungujem v reklamnej brandži dnes, to bolo neuveriteľné: žiadna zodpovednosť, prídeš, bavíš sa o hocičom, niečo sa uchytí a niečo nie... Proste to, čo som robil celý život v krčme, som zrazu robil za pracovným stolom a ešte mi za to aj zaplatili. Povedal som si, že to chcem! Chcem byť copywriterom.

Takže nie ste z tých, čo išli do reklamy len preto, že treba z niečoho žiť?

Mňa to vtedy skutočne veľmi bavilo. A ešte dodnes sú momenty, keď ma to baví.

Aké sú to momenty?

Momenty vzniku. Sú tri fázy. Najprv nič nie je. Potom je brainstorming alebo nejaká debata a vznikne nápad, kde si všetci kompetentní povedia: to je ono. Ale stále to nie je nič iné, iba nápad. A o tri týždne to ľudia vidia v televízii. To ma na tom baví.

A aký máte vzťah k výsledku?

To, aký je výsledok, ovplyvňuje nesmierne veľa faktorov. Vždy sa snažím urobiť všetko pre to, aby som ovplyvnil tie faktory, ktoré môžem. Ale nemyslím si, že je dôležité, aby mal výsledok väčšiu hodnotu, ako má mať. Často v mojej práci "predávam pracie prášky", ale dva-trikrát do mesiaca sa stane, že to nerobím, že vymýšľam, ako predať napríklad žilinskú synagógu. Nechcem však, aby to vyznelo, že keď robím reklamu na umenie alebo charitu, tak je lepšia ako iná. Takto to nefunguje.

Do akej miery dokáže téma ovplyvniť úroveň reklamy?

Reklama je na to, aby človek minul viac peňazí, než by minul, keby tej reklamy nebolo. Nič viac, ale ani nič menej. Nepíšem romány, ale viem vymyslieť niečo, čo niekto schváli, nakrúti, o tri týždne je to v médiách a o pol roka na to všetci zabudnú. Tak to je, a tá dočasnosť a efemérnosť ma na tom baví.

4.jpg
Kapela Saténové ruky je splnenou tajnou túžbou. V lete si chlapci zahrali aj v rámci literárneho festivalu Anasoft Litera v stupavskej synagóge. Zľava Braňo Bebe Bezák, Marek Babušiak, Toni Granko, Patrik Nagy a Vlado Janček. FOTO: archív B. B.

Kedysi ste tvrdili aj to, že netvoríte hudbu, ale viete ju sprostredkovať ako DJ, čo dlhé roky už robíte. Pred časom ste predsa začali hrať v kapele. Stále platí, že všetko je možné?

Je taký známy banálny aforizmus: buď veľmi opatrný v tom, čo si praješ, mohlo by sa ti to splniť. Mne sa vlastne túžba hrať v kapele zhodou okolností pred necelými dvoma rokmi splnila. Najprv to bola iba hra z čistej recesie s kolegom Vladom Jančekom v istej hotelovej skúšobni v Banskej Hodruši. Kľúčovým sa však stalo stretnutie v byte hudobníka Mareka Babušiaka, bývalého člena kapely Dope Aviators, niekedy v apríli 2011. Ak by mi vtedy niekto povedal, že práve štartuje skupina, ktorej druhý singel sa už hrá na Rádiu FM, tak by som povedal, že je to úplne nemožné. Som rád, že je.

Ako DJ hráte nu jazz. Čo si pod týmto žánrom predstaviť?

Nu jazz je označenie pre hudbu, ktorá na zjavila na prelome tisícročí a kombinovala džezové hudobné postupy s elektronikou. Takže napríklad do elektronicky programovaných rytmických štruktúr džezoví hudobníci improvizovali svoje sóla. Treba povedať, že nu jazz, tak ako sme ho poznali v časoch, keď tento pojem vznikol, sa už vlastne nerobí.

Stále vás táto parketa baví?

DJ-ské hranie je pre mňa priestorom totálnej autonómie. Ja si vyberiem, čo chcem hrať a kde to chcem hrať. Keďže to nerobím primárne pre peniaze, môžem si dovoliť odmietať svadby či firemné a súkromné večierky. Deväťdesiat percent mojich hraní je "doma" v bratislavskom Nu spirit bare. Tam sa nestane, že sa môj vkus zrazí s vkusom majiteľov, barmanov či vyhadzovačov. Väčšina hostí vie, že sa tam nehrá na želanie a väčšinou sú otvorení novým veciam. A vidieť, ako sa ľudia bavia na skladbu, ktorú počujú prvýkrát odo mňa, ma baví.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€
  3. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  4. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  5. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  6. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  7. Moskva alebo Petrohrad?
  8. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  9. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  10. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  1. Ako sa zbaviť chladnej podlahy
  2. V tomto roku si už konečne užijem Vianoce bez vrások
  3. Online analýza spotreby elektriny vám pomôže ušetriť
  4. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  5. Zóna Nové Nivy splnila kvalifikačné podmienky pre registráciu
  6. Dekan ocenil študentov Stavebnej fakulty STU v Bratislave
  7. Application of GDPR with respect to the size of the enterprise
  8. Modern luxury next to the Blue Church
  9. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  10. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  1. Moskva alebo Petrohrad? 7 188
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok 4 813
  3. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 3 836
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 155
  5. Slovenské deti dostávajú mesačne 22€ 1 677
  6. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu 1 661
  7. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 355
  8. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 196
  9. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 077
  10. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 057

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Čo sa deje v Smere? Fico drží Kaliňáka aj za cenu, že stranu pochová

Premiér umlčal hlasy, ktoré volali po personálnych zmenách v jeho strane.

EKONOMIKA

Štátna firma ukázala, ako by sa dalo obísť zvyšovanie príplatkov

Najväčší súkromní zamestnávatelia tvrdia, že podobne kroky neplánujú.

DOMOV

Rakúšania kontroly obhajujú migrantmi, Slováci tomu nerozumejú

Rakúšania stále náhodne kontrolujú.

DOMOV

Esbéeskar môže v obchode šacovať. Ak je to dobrovoľné

Ak zariadenie zapípa, pracovník SBS by mal zákazníka požiadať o blok.

Neprehliadnite tiež

Bazovského fotografie zostali dlho nepovšimnuté. Teraz ich vystavia

SNG predstavuje známeho umelca ako maliara aj ako fotografa.

Prečo musí hrať vraha vždy pekný herec? Filmy o zločincoch majú svoje zákony

Idol z Hry o tróny môže dostať rolu Charlesa Mansona.

Clintonová jej vzala slogan. Slávna transgender speváčka mala posledný koncert

Antony Hegartyová si prejavy bývalej kandidátky na prezidenta púšťa desaťkrát denne.

Činnosť Fondu na podporu umenia je výborná, najmä ak ho porovnáme v Maďarsku

V Budapešti dostávajú peniaze umelci a spoločnosti blízke Orbánovej vláde.