Keď Merta platňu nahral, pieseň proti okupácii prekážala cenzorom okamžite. Nakoniec zakázali všetky, hoci album bol už avizovaný aj v tlači.
Boli to vtedy doslova preteky s časom, rozbiehajúca sa normalizácia postupne viac či menej brutálne aj v kultúre utlmovala všetko, čo ešte nieslo pečať krátkeho obdobia slobodnej tvorby, vrcholiaceho šesťdesiatym ôsmym rokom. Aj Vladimír Merta to pocítil veľmi zreteľne, keď sa vrátil do čerstvo okupovanej vlasti z pobytu vo Francúzsku, kde mu v renomovanej firme Vogue ponúkli nahrať jeho prvý album Ballades de Prague. V Supraphone mu už nedovolili vydať reedíciu tejto platne, ktorá sa do rodnej vlasti len pašovala.
Prehraný boj s časom
Ale šanca na druhý album paradoxne ešte žila, dnes je ťažko rekonštruovať dôvody a zákulisie tohto rozhodnutia, ktoré nebolo v súlade so staronovou ideologickou líniou. Jedna z hypotéz sa prikláňa k tomu, že keď konkurenčné, mladšie a progresívnejšie vydavateľstvo Panton stihlo vydať (a časť nákladu aj distribuovať) Karlovi Krylovi pamätnú platňu Bratříčku, zavírej vrátka, chcel mať aj Supraphon svoj protiokupačný album. Ako sa čoskoro ukázalo, asi nie úplne presvedčivo.
Každopádne začiatkom roku 1970 Merta počas niekoľkých dní pripravil v štúdiu Mozarteum elpéčko Pravda o Marii, kde okrem spevu a gitár si sám nahral aj klavír, flautu, ústnu harmoniku či harfu. Čas však bol čoraz viac proti nemu.
Najprv cenzori vyradili a vymazali úvodnú skladbu Nebylo mrtvých a není raněných. Hoci Mertova angažovanosť mala vždy ďaleko od prvoplánovosti a protestný postoj vyjadroval vďaka svojej básnickej virtuozite zašifrovanými významami, skladba uvedená znelkou ilegálneho vysielania okupantov a zakončená rozhlasovým hlásením o „správnom čase“, ktoré uviedlo, že „nebylo mrtvých a není raněných“, bola „mŕtva“ ako prvá.
Vzápätí začal prekážať názov albumu Pravda o Marii, no ešte stále sa zdalo, že to (samozrejme, bez úvodnej pesničky) vyjde. Dobová tlač už platňu dokonca avizovala, no odrazu zostalo ticho. Ako začalo byť pre nasledujúce dvadsaťročie dobrým zvykom, žiadny oficiálny zákaz, žiadny písomný dôvod, stačilo len, že niekto niekde zdvihol telefón. Až teraz, po vyše štyridsiatich rokoch, vydal pražský Galén album v pôvodnej podobe ako ďalší titul súborného Mertovho diela.
S vedomím márnosti?
Jedenásť skladieb pochádza z rokov 1967 až 1969, časté miesto aj v dnešnom repertoári majú legendárne piesne Dobrodruh, titulná Pravda o Marii či Písmenková láska, „tá neuskutočnená, po ktorej túžime všetci, ale naše telá nás od nej odvádzajú“. Okrem úvodnej Nebylo mrtvých a není raněných je jasným príkladom, ako sa Mertovi do tvorby vkrádala tieseň doby, aj pesnička Odsouzenec - o tom, že „zmyslom štvania nie je človeka dostihnúť, ale vohnať do záhuby tam vpredu, kde ju nečaká“.
Štvania si v nasledujúcich rokoch Merta a jeho folkoví kolegovia najmä zo združenia Šafrán užili vrchovato. Napriek zákazom, šikanovaniu či vyhrážkam od ŠtB sa folk stal akýmsi mostom ponad zlé časy a Mertov album Pravda o Marii patril k jeho základným kameňom. Nič na tom nezmení ani umelcovo skromné vyjadrenie, že úvodnú pieseň Nebylo mrtvých a není raněných, všetkými jednoznačne a oprávnene považovanú za prejav vzdoru proti augustovej invázii, „som nahral s vedomím márnosti a nedostatočnosti skôr pre seba, aby som nemal pocit, že som mlčal“.
