Spolu s The Beatles, The Rolling Stones a Bobom Dylanom tvoria Beach Boys kľúčové postavy hudby 60. rokov. Aj ich odkaz dodnes tvaruje tvorbu svetových kapiel a originalita pôvodných majstrov pretrváva v nevídanej sviežosti.
Po dlhom období verejnosť z rôznych príčin považovala kapitolu tvorby „plážových chlapcov“ za uzavretú. Napokon ich posledný album s pôvodnými piesňami vyšiel pred dvoma desaťročiami a jediný, kto sa venoval ojedinelému nahrávaniu aj koncertovaniu, bol najrozporuplnejší člen, šialený génius Brian Wilson.
No odrazu je tu nová platňa That's Why God Made The Radio (EMI, 2012) s čerstvými piesňami, ktorú natočili všetci základní členovia pôvodnej zostavy.
Kalifornské päťhlasy
Z pôvodného tria bratov Wilsonovcov chýbajú zosnulí Dennis aj Carl. Kuriózny je návrat gitaristu Davida Marksa, ktorý v kapele začínal ako trinásťročný. V pätnástich ju už opustil, no okrem iných s ňou stihol nahrať aj superhit Surfin USA.
Už úvodné vokálne intro tejto záležitosti zvukovo patriacej do portfólia rockových zázrakov predznamenáva nasledujúce klasické kalifornské harmónie. Naznačuje, že album bude pripomínať étericky a snivo „zlaté 60. roky“, keď tento druh viachlasov variovali viaceré skupiny amerického západného pobrežia.
Vo väčšine piesní spieva všetkých päť členov základnej zostavy, kde má pôvodný hlasový „šéf“ - spevák Mike Love obvyklú vedúcu úlohu a Brian Wilson k nemu pridáva svoj povestný falzet. Krásne hravé kúsky predvádza aj Al Jardine – špeciálne v romantickej melódii From Here To Back Again s efektným zlomom a hvízdaním v závere.
V aranžmánoch sú neobvyklé nástroje – ukulele, lesný roh, barytónsaxofón, akordeón alebo hoboj. Prítomnosť elektroniky je samozrejmosťou, napokon The Beach Boys boli jej priekopníkmi odjakživa, stačí si vypočuť kľúčové albumy Pet Sounds, SMiLE a Smiley Smile.
Slnko, leto aj Bon Jovi
Hudbu takmer kompletne zložil Brian Wilson (s korektúrami producenta Joea Thomasa), svojou troškou prispel aj Mike Love (Daybreak Over The Ocean) a spoluautorom záverečnej Summer's Gone je prekvapujúco Jon Bon Jovi.
Námety textov sú vzrušujúco „obvyklé“ – jarné prázdniny, slnko nad oceánom, koniec leta, myšlienky na pláže a hýrivo pretancované noci.
Istou výnimkou je mimoriadne rozmarná The Private Life Of Bill And Sue, ktorá je pokusom o kritiku fenoménu reality show. Pôsobivé viachlasy znejú oveľa lepšie a presnejšie ako kedysi (stačí si na porovnanie pustiť výberovku The Beach Boys Greatest Hits, ktorá vychádza simultánne).
Funkčné inštrumentálne party, až na gitaru Davida Marksa, blížiace sa pôvodnému archaickému zvuku nahralo zoskupenie nájomných hráčov, ktorí obvykle sprevádzajú sólové koncerty Briana Wilsona. Podľa informácie časopisu Rolling Stone nahrali seniori pôvodne až dvadsaťosem piesní, z ktorých po neľútostnej redukcii vydali len tucet.
Celkové vyznenie nahrávky pripomína tak trocha finálnu suitu skupiny bez pátosu a hystérie v trochu nostalgickej atmosfére. Platňa má najlepšie kritiky od čias Pet Sounds (1966).
