Ak by ste ho mali charakterizovať jediným slovom, asi najvýstižnejšie by bolo "vkusný". Nikdy neurobil vyslovene zlú pesničku, ani bulvár nemá dôvody prepierať jeho meno. MIROSLAV ŽBIRKA má za sebou veľkú kariéru, no stále žije svojimi pesničkami i hudbou svojich obľúbencov na čele s The Beatles. Je čerstvý šesťdesiatnik, no vyzerá stále rovnako. Zdá sa, že vek sa ho netýka, podobne ako jeho povestný bratislavský prízvuk nepoznačila Praha, hoci sa tam s rodinou usadil už dávno.
Narodeniny mal pred pár dňami, ale oslavovať začal už v lete: zahral si koncert v Londýne, s klasickým orchestrom a spevákom Jonom Andersom zo skupiny Yes, v legendárnych štúdiách Abbey Road nahral dve pesničky. Teraz vydal všetky svoje nahrávky v jednom boxe a o mesiac ho čakajú dva veľké špeciálne koncerty.
Ako ste sa vlastne dostali k nahrávaniu v legendárnych štúdiách Abbey Road?
Čoraz častejšie sme zostávali v Británii, mám tam byt v severnom Londýne a chcel som sa ukázať strýkovi Daveovi, vo štvrti, ktorú Ray Davies s The Kinks ospevujú na albume Muswell Hillbillies. Raz som si išiel na Denmark Street kúpiť gitaru a zistil som, že mám v byte dobrú akustiku. Začal som písať texty v angličtine, prišlo to úplne logicky, ja neviem niekde len tak sedieť. Začal som sa pýtať na muzikantov, človeka prirodzene láka zahrať si v Londýne. Ale netušil som, že moja Katka z toho spraví premiéru rovno v Abbey Road. Rozmýšľala, ako prebiť darček k 55. narodeninám, čo boli podpisy členov The Beatles. Dovtedy som tam bol ako normálny slušný turista, raz za čas som išiel okolo Abbey Road a skončil pri nápise No Entry.
Takže kombinácia splnenia muzikantského sna s návštevou múzea?
Presne tak. Organizovalo sa to dlhé mesiace dopredu. Absolútne neuveriteľný zážitok. Viete si predstaviť, čo pre mňa znamenalo byť v Abbey Road, kde nahrávali Beatles, Pink Floyd a ďalšie slávne telesá. Keď som vstúpil dovnútra, rýchlo som si uvedomil, že toto bude prvýkrát, čo nikomu nemusím nič vysvetľovať. Nemal som k tomu čo dodať. David Koller o mne hovorí, že som v štúdiu "policajt", ale v Štúdiu 2 v Abbey Road som vôbec nemusel byť v réžii. Ani Beatles zo začiatku neboli. Oni hovorili, že hore v réžii sú len dospelí (smiech).
Prvýkrát ste robili s anglickými muzikantmi, vyzerá to na pokračovanie?
Prišli sa pozrieť aj na môj koncert v divadle Sadler’s Wells s orchestrom a Jonom Andersonom. Myslím, že nešlo iba o zdvorilostné frázy, stále sme v kontakte. Možno prídu aj na bratislavský koncert. To mi vravel už Fero Fenič, nech nerobím stále s tými istými muzikantmi, hoci si na nich zvyknete a sú kamaráti. Mal pravdu, vedie to ku klišé. Je dobré občas veci zamiešať neočakávane.
Takže zoznam hostí na pódiu bratislavského koncertu sa rozširuje?
To asi nie, zatiaľ je isté, že zahrajú The Backwards, dvadsať minút, aby sa to javilo ako koncert Beatles, ktorý som nikdy nemohol zažiť, lebo oni skončili s koncertovaním v roku 1966. Potom prídeme na pódium my s 55-členným orchestrom a budeme sa ešte snažiť celý večer vygradovať. Ďalší hostia vystúpia ako prekvapenie.
Čím sa budú líšiť narodeninové koncerty v Bratislave a v Prahe?
Ešte neviem, musím to zvážiť. Len viem, že chceme zahrať najlepšie, ako vieme. Prirovnal by som to k The Rolling Stones, ktorí hrajú dokola Jumpin’ Jack Flash. Niektorí im to vyčítajú, na čo Keith Richards povie: Až teraz to konečne hráme dobre!
Pôvodne vaša spolupráca s orchestrom vyzerala ako jednorazový projekt.
Keď to raz ochutnáte, ťažko sa vám odvyká. Uvedomil som si, že som do toho spadol, keď boli v Prahe Coldplay. Na nich išli moje deti, ja som sa vybral na koncert Magdalény Koženej. Ale tam som bol pozvaný a Coldplay som už raz videl.
Keď sa bavíme o klasikoch a bigbíte, nedávno bolo turné k 40. výročiu albumu Zelená pošta. Pesničky z neho zazneli prvýkrát naživo. Dva koncerty budú aj v Prahe, chystáte sa?
Marián Varga je jeden z tých, ktorí ma prilákali ku klasike. Mal som dokonca spievať v Collegiu, z toho nakoniec zišlo, ale Marián mi dal jednu výbornú radu: Vykašli sa na vibrato, veď Ray Davies tak nespieva. Zobral ma k sebe domov, sedeli sme a počúvali Goreckého. Neviem, či by som inak napísal skladbu ako Mesto spí.
Vy máte tiež albumy, ktoré na koncertoch nezazneli celé. Napríklad Nemoderný chalan, z ktorého skupina Midi Lidi vytiahla pesničku Do člna.
To bola veľká satisfakcia. V živote som si počas svojej kariéry nevypočul toľko pripomienok ako po vydaní tohto albumu. Začalo sa to už pri fotke: Kde má okuliare, pýtali sa ľudia, ktorí si z nejakého dôvodu mysleli, že som sa v okuliaroch už narodil. Už to bolo považované za nejakú šialenú zradu, o klávesovom zvuku namiesto gitár ani nehovoriac. Pre mňa to však nebolo iné. Vždy som evidoval inú hudbu a mal som jednoducho také obdobie.
Aké?
Nie som stále v pohode. Mávam aj depresie, čo málokto vie. A keďže som vtedy napísal vlastné texty, vyliezlo to na povrch. Do člna je presne jeden z nich. Alebo Mesto spí, to vzniklo na Dolných honoch na Bodrockej, kde som býval. Nič tam nefungovalo a vo mne zostal zvláštny pocit, ktorý som sa snažil dostať do pesničky, v ktorej sa strieda iba jeden durový a molový akord.
Nedávno sa objavili správy, že Marika Gombitová uvažuje o duete s Karlom Gottom. Urobíte aj vy opäť niečo spolu?
To by bolo krásne. No keď si zoberiete, koľko toho Marika urobila, ja som posledný, čo sa môže sťažovať. Nahrávali sme spolu aj v čase, keď nič iné nerobila. Ale priznávam, že už som dal Kamilovi Peterajovi jednu skladbu, ktorú si viem predstaviť ako duet. Zatiaľ mi k tomu ešte nič nepovedal.
Čo hovoríte na projekt Legendy popu?
Keby sa Legendy popu vysielali v inej situácii, dalo by sa rozprávať, čo všetko by mohlo byť urobené lepšie, ale dnes to musím označiť za veľmi záslužnú činnosť. Slovenská popmusic sa vytráca z éteru, nedostáva dosť príležitostí. Nemám úplne presný obraz, ale v českých rádiách bežne počujem našu popmusic. Je možné v slovenskom rádiu počuť pesničky zo Zelenej pošty?
Asi iba občas na Rádiu Devín.
V Česku je napríklad Rádio Beat, ktoré hráva iba skupiny takéhoto formátu. To je na zamyslenie. Ja poznám Zelenú poštu, ale stretol som sa so spevákmi, ktorí absolútne nevedia čo je Po písmenku alebo nepoznajú albumy Deža Ursinyho, alebo Fera Grigláka.
Myslíte, že je to aj preto, že ich rádiá nehrávajú?
Určite. Teraz je dvadsiate výročie rozdelenia republiky a nikdy mi nenapadlo, že v českých rádiách bude znieť viac slovenskej hudby ako u nás. A nielen to. Napríklad telefonovali mi raz z Bratislavy: Miro, robíme tu takú šou, nezaspievali by ste Imagine? A ja hovorím: Preboha, kto potrebuje počúvať v sobotu večer v televízii moju verziu pesničky Johna Lennona? Dajte tam radšej nejakú slovenskú. A nie, zavolali tam chlapcov s We Will Rock You. To je úplne provinčné, smiešne. Ja tomu hovorím Picasso pre chudobných. Pokiaľ si niekto myslí, že takto vytvorí svetový program, prvý Angličan, ktorý by ho uvidel, by povedal jediné slovo – interesting. Je jasné, že treba dať priestor tomu, čo sa deje vo svete, ale rovnako treba podporovať pôvodnú tvorbu. Nie umelými percentami, dramaturgovia by to mali mať v hlavách úplne prirodzene.
Televíznu tvorbu nedávno kritizoval aj minister kultúry. Súhlasíte s ním?
Zrazu sa zobudil, všetko uvidel inou optikou a bol sklamaný, že nik to nevidí tak ako on. Ľudia už dlhšie vnímajú, čo všetko sa vysiela, ale podporia dobrú vec, až keď uveria, že tu niekto nehrá nejakú hru. Netreba sa hnevať na intelektuálov, nečudujem sa im, že sú otrávení. Dlhé roky ich nik nepočúval, a zrazu sa chce, aby vyskočili a okamžite reagovali.
Súčasťou vašich narodeninových osláv je aj box všetkých albumov. Obsahuje singel z Abbey Road, bonusy aj všetky radové albumy. Zaradili ste naň aj kultovú pesničku, ktorá sa volá Chcel by som a spievate v nej o Karolovi Konárikovi. Ako vlastne vznikla?
Hrávali sme to ešte ako Limit, po rokoch som to opäť vytiahol. Ozývali sa hlasy, že sa nehodí, aby som ho konkrétne menoval, ale ja som si nevedel pomôcť. Aj som sa snažil vyhodiť jeho meno, ale nedokázal som to. Neviem, čo na to hovoril pán Konárik, ale Jaro Filip mi tú pieseň vždy chválil. To je podstatné.
A čo vás ešte čaká do narodeninových koncertov?
Stále hrávam menšie vystúpenia, ktoré ma udržujú vo forme. Už sa teším na moment, keď budem môcť zvážiť nové výzvy a naskladať nové pesničky. Lebo rozmýšľam aj o novom albume. Ešte vyjde kniha rozhovorov pod názvom Čo bolí, to prebolí, z ktorej sa azda ľudia ešte niečo nové dozvedia, aj keď to nie je spoveď v župane. Vyjde v slovenčine aj v češtine, s čím som mal neuveriteľný zážitok. Zrazu mi prišiel e-mail: Milý Meky, nehnevaj sa, že ťa tak oslovujem, ale sme bývalí spolužiaci a práve prekladám tvoju knihu.
Tajomstvo v hlase
Miroslav Žbirka je na hudobnej scéne už od 70. rokov, no keď rozmýšľa, čo hrať na koncerte, nemá žiadny problém. On totiž na rozdiel od mnohých kolegov môže spievať akúkoľvek zo svojich starých pesničiek. Že stále dokáže vytiahnuť aj tie najvyššie tóny a že jeho hlas znie dobre vo všetkých polohách, nie je náhoda.
Keď si Miro Žbirka ešte ako začínajúci spevák presilil hlasivky a takmer úplne prišiel o hlas, dostal sa do kontaktu s Františkom Tugendliebom (1929 - 2011). Ten bol známy ako pedagóg-revolucionár, ktorý vynechal tradičné súčasti speváckej výučby, medzi ktoré napríklad patria opora o bránicu, posadenie hlasu alebo dýchanie.
„U mňa sa všetko odohráva na gymnastickej báze hlasiviek - na ich svalovom napätí a trénovaní. Ukážem spevákovi správny princíp na jednom tóne, on si to zafixuje a hotovo,“ vysvetľoval v rozhovore pre SME. „V ktoromsi slovenskom časopise napísali, že sú to doslova kacírske postoje, brojila proti mne vari celá pedagogická verejnosť. Vraj som šarlatán, ktorý neuspeje a zmizne v dejinách.“
Stal sa presný opak. Žiadne upadnutie do zabudnutia či nebodaj zničenie hlasov. Novátorskú metódu, ktorá sa priečila učiteľom spevu, schválil foniater a okrem neho najmä takmer kompletná spevácka špička československej popmusic.
Žbirka bol jedným z prvých žiakov: „Hľadal som niekoho, kto by mi poradil. Prerušil som pôsobenie v skupine a dvakrát týždenne som k nemu chodil. Trvalo to necelý rok. A naozaj mi ten hlas najskôr uzdravil, potom otvoril,“ hovorí spevák, ktorý to považuje za jedno z kľúčových stretnutí v živote. „Vždy sme sa chvíľu rozprávali a potom prešli k technickým cvičeniam, ktoré si pamätám dodnes.“
Nešlo len o terapiu a techniku. Tieto stretnutia mali zásadný vplyv aj na Žbirkovu tvorbu. Sám priznáva, že bez hodín u Tugendlieba by nielen nezaspieval, ale ani nikdy nenapísal klenoty ako Atlantída či Balada o poľných vtákoch.
Sám hlasový pedagóg radil Žbirkove pesničky medzi to najlepšie, čo u nás v hudbe vzniklo. „Obsahujú prvky geniality. Je v nich jednoduchosť a príťažlivosť, až sa človek niekedy čuduje, kde sa to vzalo,“ hovoril. Keby počul, ako dnes jeho žiak spieva Baladu o poľných vtákoch, bol by určite veľmi hrdý.
