Daniela Kapitáňová, ktorá zostavila knižku Tomáša Janovica Pinkanie, píše v úvode, že autor nás svojimi smutnými anekdotami len tak jemne postrkuje, že mu proste stačí do nás iba pinknúť a my už vieme, o čo ide. Môžeme si to vyložiť aj tak, že fandí nám čitateľom, akí sme chápaví, ale väčšia časť pravdy je asi taká, že tým zložila poklonu predovšetkým Janovicovej lapidárnosti. Tá v symbióze s neodmysliteľným humorom má na svedomí zničujúci efekt Janovicových textov.
"Žena predstiera, že sa hanbí, aj keď sa má začo," znie bonmot zo série nazvanej Na káve s Milanom Lasicom. Je dobre, že sa o výsledkoch ich „dýchankov“ aspoň takto občas niečo dozvieme, napríklad aj to, že Sándor Márai bol veľký človek, lebo hoci mal ženu Židovku, nestal sa antisemitom. Ale márne nie sú ani Janovicove kávičky trebárs s Pavlom Vilikovským, ("Dovidenia v lepších časoch. - Ja by som mohol aj skôr") či Jánom Štrasserom ("Darí sa im, sú do všetkého zaplatení").
To už sme sa však nebadane ocitli z noblesnej nadčasovosti v aktuálnej prítomnosti, v krajinke, kde "dnešní sluhovis nosia livrej zvnútra", kde "slovo kapitalizmus stále vyslovujeme s proletárskym prízvukom" a kde "až svinstvá tretej generácie majú štýl".
To však už teraz do nás Janovic riadne pinká, presné trefy stále majú humor, no náš smiech už nie je bezstarostný. A tak nečudo, že časť zúfalcov sa aforizmu "Keď horí, aj ľavičiari použijú únikový východ na západ" chytajú aj ako svetielka nádeje.
