Po trinástich rokoch zatvára svoju galériu SPACE. Galerista, teoretik a kurátor, JURAJ ČARNÝ hovorí o tom, ako výtvarnú scénu zmenila kauza Danubiana, o tom, že umelec dnes musí byť manažér, ak chce prežiť aj o tom, prečo si u nás takmer nikto nevšimne, ak nejaká galéria zanikne.
Galéria SPACE sa pred troma rokmi presunula z centra do Ružinova. Prežila trinásť rokov a teraz končí. Čo všetko je za tým?
„Keď som začínal, situácia bola neporovnateľná s tou dnešnou. Vtedy bola na umeleckej scéne úprimná, obrovská radosť z novej galérie. Dnes je však scéna omnoho bohatšia a na vernisáž môžete ísť takmer každý deň. Paradoxne, počet divákov nenarastá tak ako počet galérií. Diváci si vyberajú a aj návštevnosť SPACE po presťahovaní do Ružinova klesala. Do toho prišli problémy s financovaním. Pracovať na hranici amaterizmu som nechcel, tak som si povedal, že radšej momentálne skončím. Neplánujem však odchod, rád by som dal Bratislave ešte jednu šancu.“
Ako to, že vznikajú nové galérie, keď nerastie počet divákov?
„Je to záhada, prečo mala Bratislava v posledných rokoch šťastie na toľko kvalitných nových galérii. Myslím, že si to nezaslúži. Za nedostatkom divákov je viacero dôvodov. Jedným je aj fakt, že galérie, ktoré nie sú v centre mesta a nemajú veľké výklady, vedia iba ťažko zaujať. Na vernisáž síce prídu davy, no počas výstavy je to katastrofa. Ak má dnes zmysel robiť galériu, tak je to práve v centre, kde sa ľudia prirodzene pohybujú. Do takéhoto projektu by som išiel aj dnes.“
Nie je to skôr o pohodlnosti divákov?
„Nie, divák je v podstate vďačný tvor. Je síce permanentne ohlušovaný mediálnym primitivizmom, jeho pohodlnosť však nie je ničím jedinečná. V celej veci vidím predovšetkým politický rozmer. Štát sa u nás k výtvarnému umeniu narozdiel od ostatných oblastí kultúry vždy správal nesmierne macošsky. Stačí ak spočítate počet divadiel zriaďovaných či financovaných VUC, Bratislavou, Starým mestom a porovnáte ho s počtom galérií. Keby dvadsať rokov stála v centre mesta jedna kunsthalle, ľudia by ju začali vnímať ako fakt a po pár rokoch by možno nabrali odvahu vstúpiť. Keby v tejto krajine bral niekto z politikov kultúru vážne, nemuseli by sme neustále vysvetľovať, že umenie môže človeka duchovne obohatiť.“
Juraj Čarný pred odchodom zo svojej galérie SPACE. FOTO - GABRIEL KUCHTA
Z výstavy Erased Walls: Democracia (Iván López & Pablo España), Charity, 2007, inštalácia
SPACE nie je jediná galéria, ktorá teraz skončila. Čo to hovorí o našej scéne?
„Progresívne galérie predbehli možnosti lokálneho trhu. Každá mala vlastný príbeh. Za ich zánikom stojí nerozvinutý trh s umením, nedostatok osvietených zberateľov, ale aj nedostatok lojality umelcov. Ateliérový predaj obchádza galérie, a tak si umelci sami podpilujú konár. Kríza tiež robí svoje. U nás však chýba základné povedomie o prínose kultúrneho priemyslu či prínose kultúry pre ekonomiku. Okolo nás vznikajú naozaj výnimočné projekty, ale nenachádzajú podporu tak, ako je to zvykom inde. Keď napríklad v New Yorku prídete na trh s myšlienkou, ktorá je originálna, tak vás podporia. Na Slovensku treba byť ešte stále radšej ticho a nevytŕčať z davu. Regionálni politici si neuvedomujú, ako galérie kultivujú prostredie, aký majú potenciál pre rozvoj turizmu. Rovnako developeri – veď koľko poznáme prípadov, kedy galérie pomáhali pri kultivovaní zabudnutých štvrtí miest a dnes sú z nich najlepšie adresy v meste. Keď však u nás zanikne galéria, tak si to vlastne nikto nevšimne.“
Je obracanie sa na politické sily cestou k riešeniu?
„Ako vlani ukázal prípad Danubiany – efektívny lobing je dôležitejší ako umelecká a odborná kvalita. Naopak, aktivizmus býva často vnímaný ako čosi neakceptovateľné. V celej vtedajšej kauze ma však najviac znepokojovalo, keď v debatách o neštátnej kultúre niektorí intelektuáli prezentovali názor, že neštátna kultúra sa nemá uchádzať o podporu štátu, lebo štát by mal financovať iba kultúru štátnu. Problém však je, že bez podpory neštátnej kultúry raz nebude kultúra žiadna. Aj preto ju všade vo svete koncepčne podporujú. Práve v nezávislých priestoroch vzniká podstatné umenie, nie v národných galériách.“
Nebolo teda kričanie pod oknami ministerstva iba stratou energie?
„Nie, všetkých nás to niekam posunulo. “
Kam?
„V uvedomení si spoločných záujmov, priorít, ale aj v totálnej bezmocnosti v boji s arogantnými politikmi a úradníkmi. Štát má povinnosť robiť v oblasti kultúry veľké gestá, ale bez koncepcie a vízie stavia iba potemkinovské dedinky. Postaviť 3500 metrov štvorcových za 7 miliónov eur, bez plánu pokrytia prevádzkových nákladov (okolo milióna ročne) je čistým populizmom minulého vedenia ministerstva, na ktorý súčasná vláda ticho prihliada. Ešte tragickejšia je úplná absencia koncepcie a odbornej diskusie. Kvalitných odborníkov máme na Slovensku dosť, Danubiana sa však tvári, že si vystačí s doteraz zaužívaným systémom, čo je pre Múzeum moderného umenia šokujúci precedens.“
V kontexte celej udalosti sa vtedy otvorila téma grantov. Je u nás status umelca až taký zlý, že časť verejnosti podľahla názoru, že ak ktosi žiada o grant, tak je príživníkom?
„Verejnosť je ľahko manipulovateľná, najmä keď ide o peniaze. A spoločnosť naozaj má tendenciu predstaviť si umelca ako bohéma, ktorý dlho spí, veľa pije a je odkázaný na podporu štátu, lebo je úplne neschopný vyvíjať aktivitu, ktorá by ho uživila. Názor, že umelci sú darmožráči, ktorí žijú z grantových peňazí, považujem za veľmi nebezpečnú manipuláciu. Paradoxne, opak je pravdou – v dnešnej dobe prežije len umelec, ktorý má vyvinuté marketingové myslenie a manažérskeho ducha. Vie napísať grant, zohnať sponzora a presadiť sa. Takýto človek by sa nepochybne dobre uživil aj bez grantov a bez umenia.“
Z výstavy Mária Čorejová: Mind Games. FOTO - MICHAL GORNÝ
V Žiline bude kunsthalle zo synagógy, v Košiciach vďaka projektu EHMK z plavárne. V Bratislave sa nad ňou už iba mávne rukou. Čo to znamená?
„Pre mňa sú projekty v Žiline a v Košiciach garanciou toho, že tu existuje reálna potreba kunsthalle. Obe dobre využili príležitosť a snažia sa uskutočniť zámer, na aký si hlavné mesto nikdy netrúflo. Primátor Ftáčnik, župan Frešo a minister kultúry Maďarič dnes majú historickú šancu, ktorú by nemali len tak zahodiť. Ak ju zahodia, jedinou možnosťou bude nájsť osvieteného sponzora a začať budovať kunsthalle na zelenej lúke, ako to urobili vo Viedni alebo v Berlíne, kde postavili Temporary Kunsthalle. Ešte pred tým, než nad kunsthalle v Bratislave definitívne mávneme rukou, mali by sme sa pozrieť na doteraz nezverejnené fakty, ktoré predstaví v Dome umenia Jana Kapelová o pár týždňov na výstave.“
Nebolo by jednoduchšie spoliehať sa iba na súkromný sektor?
„Nevzdával by som sa možnosti vyvíjať tlak na tých, ktorí rozhodujú o našich daniach. Mali by podporovať kamenné inštitúcie, ale všímať si aj to, že malé nezávislé organizácie dokážu za zlomok rozpočtov veľkých inštitúcií pracovať omnoho efektívnejšie. Napríklad Marek Adamov nikdy nemusel nútiť divákov, aby prišli na jeho Stanicu, ani si vytvárať umelý sexi imidž. Kríza ešte trvá, ale spoločenská zodpovednosť sponzorov bude narastať. A ja v osvietených sponzorov verím.“
Pred viac než rokom ste s Martinom Knutom založili Art Academy. Darí sa vám vychovávať budúcich sponzorov?
„Art Academy je primárne o vzdelávaní budúcich zberateľov a investorov, ale láska k umeniu obvykle zasahuje viacero zložiek osobnosti. Na začiatku sme si neboli istí, či sa nám podarí nadchnúť tých správnych. Po roku môžem povedať, že 33 absolventov už začína naše prostredie meniť. Art Academy je určená elitám – podnikateľským, politickým, ekonomickým. Ľuďom, ktorí nemali dostatočný priestor priblížiť sa umeniu, ale chcú sa o to pokúsiť. Kultúre to môže pomôcť dnes a nie o pár rokov, keď vyrastú deti navštevujúce tvorivé dielne.“
Z workshopu pre žiakov k výstave All lights are fire.
FOTO - ADAM ŠAKOVÝ
Boli by ste teoretikom umenia, keby ste sa nenarodili v umeleckej rodine?
„Myslím, že keby som mal rodičov finančníkov, dvere ateliérov by sa mi otvorili rovnako, len peniaze by sa mi hľadali ľahšie. Do krvi sa mi odmalička dostávala vôňa olejových farieb, láska k umeniu a zmysel pre kvalitu, čo sa vzdelaním získava len ťažko. A ešte každodenné pochopenie mamy pre zložitý osud nepohodlného umelca disidenta, to malo asi najväčší vplyv. Je to asi dar, čosi ako viera v Boha.“
Nie je dnes teoretik umenia už viac manažérom a marketingovým pracovníkom?
„Kurátor, podobne ako umelec, dnes musí byť manažérom, inak neprežije. A kým kurátor je viac režisérom, lídrom veľkej produkcie, teoretik je zameraný viac vedecky. Pritom asi každý teoretik sníva o oslobodení sa od zväzujúcich organizačných povinností. Svojou manažérskou prácou si však kupuje obrovskú slobodu. Byť teoretikom umenia je zvláštna profesia. Niektorí ľudia si myslia, že ste neschopným umelcom, ktorý nemal na viac. Neuvedomujú si, že pripraviť výstavu môže byť z tvorivého hľadiska porovnateľný výkon ako tvoriť umelecké dielo. Výhodou a zároveň nevýhodou je, že vás považujú za obchodníka, ktorý si môže vyberať len to najkvalitnejšie čo „trh“ ponúka. A umelcov, ktorí spáchali kvôli svojmu zložitému osudu samovraždu bolo jednoznačne viac ako teoretikov…“
Čo vás na práci kurátora baví?
„Kurátor je modelový divák. Musí spracovať a sprostredkovať to, čo vidí u umelca v ateliéri a preniesť to k divákovi tak, aby mal rovnaký, alebo ešte lepší zážitok. K tomu je nevyhnutný adekvátny výstavný priestor – galéria, takže pozícia kurátora bez galérie tzv. freelance kurátora nie je celkom jednoduchá. Fascinujúca je možnosť spolupodieľať sa na objavoch, môcť pomôcť zázračným veciam na svetlo. Výtvarné umenie malo často schopnosť vypovedať to, čo nás ešte len čaká. Nie iba reflektovať, čo sa stalo, ale predurčiť vývoj v budúcnosti.“
Z výstavy Middle East Europe, ktorá bola počas leta. FOTO - DAŠA BARTEKOVÁ
Dokážete byť stále rovnako fascinovaný umením? Nenudí vás už?
„Asi by som to nemal hovoriť, ale väčšina umenia, ktoré vzniká, je brak. Svojou prácou sa preto snažím podporovať nekompromisne kvalitu, inováciu a experiment, ktorým verím. A hoci je to možno päť percent z toho, čo vzniká, stále je to dosť na to, aby som sa za to postavil a bojoval ďalej. A ak by náhodou bolo zle, stále je tu New York, Londýn, Berlín, ale aj Viedeň a Praha.“
Ako vnímate to, keď niekto povie, že umeniu nerozumie?
„Zaujala ma myšlienka, že výtvarné umenie je pre diváka neuchopiteľné preto, lebo nepracuje v čase. Ľudia väčšinou okolo obrazov iba prechádzajú a hovoria, že im nerozumejú bez toho, aby sa snažili nadviazať komunikáciu. Iba málo ľudí predsa povie, že nerozumie knihe bez toho, aby ju nerozčítali, alebo filmu, aby ho nerozpozerali. Povedia však, že nerozumejú umeniu bez toho, aby sa neposadili pred obraz a nenechali ho na seba pôsobiť, nezačali s komunikáciou a interpretáciou.“
Nerozčuľuje vás niekedy, že to musíte stále dookola vysvetľovať?
„Divákov mojich galérií som mal vždy rád, a tak vysvetľujem a vysvetľovať budem. Hrať sa na elitu je jednoduchšie ako komunikovať. Umenie je forma komunikácie a bez komunikácie nefunguje. Otázkou však zostáva, koľko prostriedkov môže nezávislá galéria venovať marketingovej komunikácii a získavaniu pozornosti publika.“
Aké postavenie má v tom dnes odborná kritika? Ako sa mení?
„Kritika dnes prechádza obrovskou skúškou správnosti, lebo svojej primárnej úlohy sa zhosťuje pomerne zložito. Neexistuje totiž možnosť úplnej nezávislosti. Odborný časopis zaplatí kritikovi za text, ten časopis však žije z inzercie komerčných galérií a konkrétnych výstav. Kritika má šancu prežiť len ak zostane nezávislá, ale bude mať aj dostatok energie na sebapresadenie. Pre mnohých totiž môže byť nebezpečná. Na kongresoch medzinárodnej asociácie kritikov AICA sa bežne stretnete aj s témami, ako sú veľtrhy, komerčné galérie či aukcie. Kritici si uvedomujú, že patria do tohto sveta a citlivo vyhodnocujú, ako si udržať nezávislosť a zároveň sa nestratiť v slonovinovej veži.“
Často zdôrazňujete potrebu vysvetľovať, vzdelávať. Prečo?
„Od začiatku som si uvedomoval, že výtvarné umenie potrebuje byť vysvetľované a cítim to tak dodnes. Výtvarné umenie nemá moc oslovovať masy. Nikde to tak nie je, ani v krajinách, kde pred galériami stoja rady. U nás rady nemáme, ale verím, že keď ľudia zistia, že im výtvarné umenie niečo môže dať, tak do galérií budú chodiť a radi. Mne ide naozaj iba o to, aby som ľuďom vysvetlil, že majú robiť niečo, čo nechcú. Pokúšam sa povedať, že výtvarné umenie existuje a stačí trochu chcieť a môže byť celé vaše.“
