Herečka Ivana Kubáčková: Oplatí sa prekonať hanbu

V tohtoročnej divadelnej ankete Dosky sa herečka žilinského Mestského divadla stala objavom sezóny.

Ivana Kubáčková (1987) - Narodila sa v Bratislave. V rokoch 2006 – 2011 vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení. Od roku 2010 pôsobí v stálom angažmán v Mestskom divadle Žilina. Účinkuje v tituloch Idiot, Dvaja veronskí šľachtici, Sexuálna p(Zdroj: Peter Žákovič)

Keby jej niekto pred pár rokmi povedal, že sa stane členkou mimobratislavského divadla, tak to úplne vylúči. Počas štúdia však dostala ponuku na stále angažmán v Mestskom divadle Žilina. Prijala ho a dnes sa teší z pekných hereckých príležitostí. V tohtoročnej divadelnej ankete Dosky sa herečka IVANA KUBÁČKOVÁ stala objavom sezóny.

Ste rodáčka z Bratislavy. Človek by čakal, že nevytiahnete päty z hlavného mesta preto, aby ste účinkovali v regionálnom divadle. Ako sa to stalo?

Mala som na to rovnaký názor. Stále som veľmi spätá s bratislavským prostredím, s rodinou, s priateľmi. Ale angažmán v Žiline je pre mňa príležitosť niekoľkonásobne väčšia ako v Bratislave. Mám omnoho viac možností hrať, dostávam krajšie postavy, väčší priestor na realizáciu.

Takže žiaden problém?

Problém je diaľka. Do Žiliny som sa nepresťahovala definitívne. Stále pendlujem, a pri tom asi aj zostanem. Neviem si predstaviť, že by som tam žila natrvalo.

Ďalšou nevýhodou je, že v Žiline nie je možnosť zárobku v dabingu, v rozhlase ani v televízii. Tým, že sa aj v Martine zrušilo dabingové štúdio, môžeme v Žiline robiť naozaj len to divadlo.

1.jpg

Čo vás presvedčilo, aby ste tam odišli?

Našla som oznam v škole na nástenke, že v žilinskom divadle vyhlasujú konkurz. Povedala som si, že si pôjdem vyskúšať, aké to je strápniť sa a prekonať hanbu z toho, že sa treba niekde chodiť ukazovať. Po škole ma to aj tak čaká, treba sa trošku pripraviť.

Tak som sa so svojím spolužiakom a terajším kolegom Michalom Režným vybrala do Žiliny. Bolo tam vyše dvadsať ľudí, a mali dve pracovné miesta. Pýtali sa ma: viete si predstaviť, že by ste tu boli zamestnaná? A ja, prekvapená, som povedala, že asi aj áno, hádam, možno.

Vôbec som nerátala s tým, že by nás vzali. A potom prišiel september, v škole sme doskúšali ako piataci absolventskú inscenáciu a od decembra som už začala v Žiline skúšať Dostojevského Idiota. Zrazu sa to rozbehlo.

Začali ste Idiotom? To muselo byť celkom slušné.

Aj bolo. Hrala som Aglaju, najmladšiu z troch dcér, čo je dosť výrazná postava. Bolo to hodenie do vody. Čo ma presviedča tam zostať, to sú hlavne spomínané postavy.

A okrem toho sme mladý a malý kolektív. Veľmi dobre si rozumieme, a nielen s hercami, ale počnúc inšpíciou cez technikov až po garderobiérku.

Nezávidíte si úlohy?

Myslím, že nie. Rivalita tam určite je, ale príjemná, zdravá, nie závistlivá. Skôr si pomáhame.

Ako to vyzerá, keď si mladí herci pomáhajú?

Vymýšľame si situácie, buď na skúške, alebo aj mimo, a často sa stane, že ten lepší nápad na stvárnenie postavy má niekto iný, než ten, čo ju hrá. Ak sa niekto s niečím na javisku trápi, ten druhý ho podporí.

Ako sa mení pocit zodpovednosti herca, keď prechádza zo školy do profesionálneho divadla?

V škole je za nás stále zodpovedný pedagóg. Má nad nami ochrannú ruku. V divadle som zodpovedná sama za seba. Je tam však aj režisér, ktorý by mohol pokojne hodiť rukou a povedať – to nie je moja starosť, veď to sa ona strápni.

Ale to, samozrejme, neurobí, pretože cíti zodpovednosť za hru. Najväčší rozdiel je v tom, že už neprichádza strach z toho, čo povie pani Milka Vášáryová, ale z toho, čo povedia diváci.

A to je lepší strach?

Asi príjemnejší.

Zaujíma vás, čo hovoria diváci?

Určite áno. Ale treba rátať s tým, že niekomu sa predstavenie môže páčiť a niekomu nie. Je príjemnejšie cítiť, keď divák nie je sklamaný.

Niekedy totiž diváci odchádzajú z predstavenia sklamaní, dokonca i nahnevaní. A najhoršie je, keď herec vie, čo je za tým, no nevie alebo nemôže to ovplyvniť.3.jpg

Kedy to nemôže ovplyvniť?

Napríklad, keď je zlý výber hry. Alebo keď má človek osobne zlý deň. To sa veľmi ťažko ovplyvňuje. Treba sa postaviť a ísť, diváka nezaujíma, či som sa dobre vyspala, alebo aký mám problém.

Človek musí zakryť ten pretlak, ktorý v sebe drží, a napriek tomu fungovať absolútne sústredene. A keď predstavenie zlyhá na tomto, človek sa začne naozaj trápiť, mrzí ho to.

Ivana Kubáčková sa v roku 2012 stala držiteľkou ceny Dosky ako objav uplynulej sezóny. FOTO: TASR

Ako sa vám pozdáva smerovanie vášho divadla? Pomerne úspešne hráte tvorbu súčasných mladých dramatikov.

Páči sa mi, že sa neupíname iba na klasiku, povedzme iba na Shakespeara, len preto, lebo je to overené a divácky zaujímavé a chodia na to davy. Dramaturgička Darina Abrahámová s režisérom Edom Kudláčom zvolili iný spôsob, možno trochu nečakaný, na aký si práve inde netrúfnu.

Naštudovali sme hry mladých autorov v rámci projektu V4. Tie predstavenia možno nie sú až také navštevované, ale sú to zaujímavé veci a vždy sa nájdu ľudia, ktorí to ocenia. A páči sa mi aj to, že poskytujeme mladým slovenským dramatikom rezidenčné pobyty.

Autorka Michaela Zakuťanská pre nás už napísala dve hry a v tejto sezóne začína dramatička Zuzana Ferenczová. Je to výborné, keď niekto napíše hru pre konkrétny kolektív!

Divadlo si to môže dovoliť?

Je to rozhodnutie vedenia. Samozrejme, finančné prostriedky sú obmedzené. Ale fakt je, že v minulej sezóne sme pripravili deväť premiér, čo je oproti mnohým iným divadlám vysoké číslo.

Robili sme ich s minimálnym rozpočtom. Ukázali sme, že sa to dá, len možno treba nájsť spôsob, energiu a chuť. A vyšlo to, dá sa povedať, že to bolo deväť úspešných premiér.

Za postavu Hany v inscenácii Taká fajn baba ako ty ste nedávno získali ocenenie Dosky.

Mali sme na ňu naozaj minimálny rozpočet, aj preto sme boli totálne prekvapení, že sa dostala aj na hosťovačky, že sme s ňou dokonca išli do Bratislavy na festival Nová dráma.

Veľmi sme sa báli, ako to dopadne, lebo sme mali pocit, že nás s tou jednou kartónovou škatuľou a matracom predsa nemôžu porovnávať povedzme s inscenáciou Kukura z Arény. A ohlasy boli nakoniec výborné.

Hany, ktorú ste stvárnili, je mentálne zaostalá. Žije so sestrou, ktorá robí prostitútku, aby sa o ňu mohla postarať...

Bola o to náročnejšia, že nešlo o zdravého človeka. Ku všetkým tým psychickým poryvom, s ktorými postavy zvyknú bojovať, pribudlo mentálne postihnutie. Mali sme iba trinásť skúšok, ale bolo to veľmi intenzívne skúšanie. Každá voľná chvíľka, aj z osobného voľna, patrila tejto postave.

S režisérkou sme si stále telefonovali, alebo sme sedeli na káve a rozprávali sme sa. O tom, ako sa takýto človek cíti, ako sa hýbe, ako sa správa. Ako reaguje, kedy je flegmatický, kedy rozrušený. Ako reaguje na objatie, na lásku. Snažili sme sa do jej prejavu dať správnu mieru výrazových prostriedkov.

4.jpg
Politický kabaret a jedna veľká mystifikácia – to je hra Michaely Zakuťanskej Jánošík 007. Mladí žilinskí herci ponúkajú pohľad mladej generácie na jánošíkovský mýtus. Zľava Ivana Kubáčková, Ján Dobrík, Peter Brajerčík, Anna Čonková, Gabriel Tóth.

Ako ste ju našli?

Nechceli sme to prehnať. Pomáhalo nám, že mama režisérky Adriany Totíkovej pracuje s takýmito ľuďmi, pozná veľa podobných osudov. Pamätám si, že keď ma mala kolegyňa Kristína Sihelská ako sestra objať a skúšali sme to, režisérka ma stopla a hovorí: vieš, moja mamina má v triede dievča, ktoré sa vždy, keď ju niekto objíme, rozplače. A nikto nevie, prečo.

Vždy mi ponúkla nejaký reálny príbeh, ktorý mi pomohol Hany pochopiť. Niekedy sme ho zapracovali do konkrétnej situácie, inokedy si ho stačilo iba uvedomiť. Okrem toho ma inšpirovali aj dokumenty či filmy, úplne najviac asi reportáž o dvoch ústavoch, mužskom a ženskom.

Ľudia v nich si píšu navzájom listy a raz za pol roka sa stretnú. Veľmi sa na seba tešia, niektoré páry prežívajú lásku aj navonok, dajú sa viesť pudmi, iné len sedia vedľa seba a hanbia sa. Bolo to veľmi zaujímavé.

Necítili ste sa v tej postave cudzo, nepríjemne?

Nie, práveže mi prirástla k srdcu. Mám ju veľmi rada. Hany má okolo dvadsať rokov, ale mentálne žije v detstve. Mnohé veci jej nedochádzajú. Keď sme jej stav analyzovali, zhodli sme sa, že väčšina takýchto ľudí sa upne na nejakú vec, ktorá ich nesmierne zaujíma.

V niečom sa nájdu. Moja Hany sa našla v plyšových zvieratkách. Nevníma vonkajšiu realitu, nevidí, čo robí jej sestra, všetko si odôvodňuje po svojom. Postupne som sa začala pozerať na veci jej optikou, aj preto som dosť dlho nerozumela tomu, prečo sa niektorých ľudí záver hry tak výrazne dotkne a odchádzajú s plačom.

Ktorá z inscenácií má v Žiline najväčší ohlas?

Veľký ohlas má Idiot. Aj na internete boli pozitívne reakcie. V Bratislave to kritika trochu zvozila. Som prekvapená, že takú ťažkú tému ľudia prijímajú, sedia dve hodiny bez slova a počúvajú. Trochu je problém, keď chodia na predstavenia školy.

Pri deckách si človek veľmi nevyberie. Občas sa stane, že niektorému zazvoní mobil, ale povedzme, že to je len nepozornosť. Neviem, či to tých študentov baví. Keby nemali divadlo povinné a prišli by sami od seba alebo správne motivovaní, tak sa správajú asi inak.

Menili by ste za Bratislavu?

V Žiline sa cítim dobre. Ponuky na stále angažmán v Bratislave nemám. Ale jedného dňa by som sa určite rada vrátila, minimálne preto, lebo si tu platím hypotéku na byt.

A Bratislava je mi srdcu blízka. Ak sa objaví nejaký konkurz, tak nehovorím, že to nepôjdem skúsiť.

Ako ste na tom so seriálovými ponukami?

Zatiaľ sú to iba šteky – párkrát som sa objavila v Ordinácii v ružovej záhrade, v Meste tieňov a naposledy v Dr. Ludskom, ale tiež iba ako dievča, ktoré povie štyri a pol vety a potom zomrie. Ale bol to celkom zaujímavý zážitok, pretože som si ako mŕtvola poležala na pitevnom stole v nemocnici na Antolskej.

Cítite nejaký potenciál v takomto účinkovaní?

Každé postavenie sa pred kameru je spôsob, ako sa posunúť ďalej, skúsenosť, ktorá potom môže pomôcť na castingoch do filmu a podobne. Vidno to hlavne na mladých hercoch.

Keď sa začne nejaký nový seriál, prvé diely bývajú nesmelé až trápne, a potom príde posun, ľudia sa pred kamerou oveľa viac uvoľnia, už vedia, čo a ako.

Nehovorím, že seriály sú najväčšia škola, momentálne to ide rad za radom, obraz po obraze a nie je čas vyhrať sa s tým. Ale možno je to spôsob, ako sa naučiť pohotovosti.

Ako zvládate presuny a skúšanie na viacerých frontoch?

Sú fázy, keď som v dosť veľkom strese, už sa mi stalo, že som mala skratové reakcie. Keď sa chcem dať dokopy, snažím sa čo najviac spať, byť s ľuďmi, ktorí sú úplne mimo divadla, cvičiť a hýbať sa.

Vraj ste sa intenzívne venovali športu a snívate o motorke.

Hrala som basketbal, tancovala som ľudové tance a motorky sa mi len páčia. Chcela by som nejakú mať, ale mama by ma zabila. A ešte motokára, to je super! Výborný relax.

Na tých desať minút, čo v nej človek sedí, sa sústredí iba na to, ako jazdí, všetky ostatné myšlienky a problémy idú bokom.

Bolo ťažké rozhodnúť sa medzi športom a herectvom? Ako k tomu prišlo?

Raz sme sa so spolužiačkou, teraz už kolegyňou, herečkou Erikou Havasiovou bavili o jednom predstavení, ktoré sa nám páčilo. A vtedy sme si povedali, že to skúsime v nejakom amatérskom súbore. Ona niekde na internete našla oznam, že Biele divadlo prijíma nových členov.

To bola vaša prvá skúsenosť s herectvom?

Áno, dokonca dovtedy som do divadla ani nechodila. Inšpirovalo ma až Timravino Veľké šťastie. Postupne som začala chodiť na všelijaké predstavenia a realizovala som sa v súbore.

Tam mi vnukli myšlienku, aby som to skúsila na VŠMU. Neverila som, že ma prijmú, ale stalo sa a povedala som si, že keď ma teda z toľkých ľudí prijali, musím to skúsiť.

Ako sa uchytili vaši spolužiaci z VŠMU?

Zdá sa, že náš ročník bol šťastný, nestratil sa. Nejakí ľudia sú v Nitre, jeden robí projekty v Košiciach, traja sme v Žiline...

Býva to často inak?

Poznám prípady absolventov herectva, ktorí sa z brandže úplne vytratili a začali robiť niečo celkom iné. Prípadne si urobili inú školu. Je to určite aj o iniciatíve, ale keď si divadlo povie, že tento rok nikoho neberie, čo s tým? Na Slovensku nie je toľko divadiel, aby sa zamestnali všetci, čo skončia školu.

2.jpg
Jeden zo šťastných „nestratených“ ročníkov herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ivana Kubáčková so spolužiakmi a pedagógmi – Milka Vášáryová, Ľubomír Vajdička, Mara Lukama, Michal Režný, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha, Peter Havasi, Andrea Sabová, Csilla Tarrová, Peter Brajerčík, Marián Viskup, Ivan Petro. FOTO: archív I. K.

Koľko iniciatívy musí absolvent herectva vynaložiť, aby si našiel prácu?

Myslím, že treba chodiť na castingy a na konkurzy, nielen do divadla, ale aj do televízie, aj keď je to niekedy možno na hranici trápnosti a človek robí zo seba idiota.

Prečo?

Lebo keď sa pracuje na divadelnej skúške, k výsledku sa dá za nejaký čas dopracovať. Lenže na konkurze do seriálu človek väčšinou dostane text do ruky priamo na mieste s tým, že pozri si to a ideš. A zrazu je to o tom, ako ho vedie intuícia a akú mieru talentu vie využiť práve v tejto postave. A či sa vôbec typovo na ňu hodí.

Je to lotéria?

Do veľkej miery áno. Možno je to otázka tréningu a skúseností. Ja sa napríklad vždy červenám a som nervózna.

Pochybujete o svojich výkonoch?

Ani nie že pochybujem, ale tréma je vždy prítomná. Je to pocit zodpovednosti. V divadle pred premiérou dokáže byť človeku aj reálne nevoľno. Pred bežným predstavením je to skôr pocit, že niečo vieme a chceme to ukázať čo najlepšie.

Nie je to tak, že odohrám predstavenie, poviem si, že to dnes bolo super a idem na kávičku. Aj v šatni sa po predstavení rozprávame, čo bolo iné, čo bolo dobré, či si niekto všimol, ak sme niekde zabudli text, aj to sa stáva. Snažím sa vždy pripraviť čo najlepšie.

Nehovorím, že som dokonalá, aj ja robím občas hlúposti, som ten typ, ale keď už ide do tuhého, zatnem sa a pracujem.

Je štúdium herectva dobrá voľba?

Talent určite nestačí. Sama som skôr typ herečky, ktorá sa z úplne ničoho postupne vypracúva. Dlho som na javisku nevedela vysloviť ľ. Občas mi to ujde ešte aj dnes. Musím si na to dávať pozor.

Škola herectva naučí veľa v oblasti techniky, je to dôležité. Techniku herec neoklame, to hádam uznajú aj neštudovaní herci, určite sa ňou postupne museli začať zaoberať. Technika hlasu a reči mi veľmi pomohla aj po psychickej stránke, napríklad vo forme dychových cvičení.

Necítite sa byť poznačená školou?

Každý ročník na škole je poznačený svojím pedagógom. Je na študentovi, ako sa mu chce podobať, čo si z neho berie a čo nie. Na škole sme sa mnohých technických grifov báli, museli sme sa tvrdo učiť. Dnes sa na nich smejeme, ale tie princípy fungujú.

Napríklad, že sa máte na niekoho pozrieť „na tri“, alebo „na dva“. Technika herca drží a ak má talent, môže ho pri nej rozvíjať. Je na vás, či chcete byť jej otrokom a do akej miery si dokážete vybudovať priestor, v ktorom máte svoju voľnosť.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Naše Finančné Družstvo - projekt s vlastným riešením dôchodkov
  2. BonoPay - platobné služby a vernostný program v jednom
  3. Používate make-up? Potom spozornite
  4. Meškanie výstavby diaľnic brzdí ekonomiku aj stavebný sektor
  5. Legendárna Transsibírska magistrála
  6. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  7. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  8. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  9. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  10. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  1. Mečiarovské spôsoby nového bratislavského župana?
  2. Študenti Stavebnej fakulty STU na exkurzii v Brne
  3. Top 10 inzerovaných áut za posledné 3 roky
  4. Henkel taught 5000 students in Slovakia about sustainability
  5. BonoPay - platobné služby a vernostný program v jednom
  6. Naše Finančné Družstvo - projekt s vlastným riešením dôchodkov
  7. Meškanie výstavby diaľnic brzdí ekonomiku aj stavebný sektor
  8. Používate make-up? Potom spozornite
  9. Legendárna Transsibírska magistrála
  10. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  1. Legendárna Transsibírska magistrála 26 772
  2. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 5 184
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 3 189
  4. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 2 024
  5. Používate make-up? Potom spozornite 1 152
  6. Naše Finančné Družstvo - projekt s vlastným riešením dôchodkov 1 085
  7. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 1 021
  8. Top First moment dovolenky na leto 2018 951
  9. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 947
  10. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 866

Téma: TV Oko


Článok je zaradený aj do ďalších tém Rozhovory z denníka SME

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Fico dal opäť prednosť sebe, a kto je užitočný idiot politiky

Robert Fico si už musí poslušnosť vynucovať krajnými prostriedkami

KOMENTÁRE

Rok 1998: Maďarka prah môjho domu neprekročí

Čože?! Ty nebudeš voliť Mečiara?

Neprehliadnite tiež

Ako prvá zvládla kariéru aj materstvo. RTVS premiéruje Máriu Teréziu

Výpravný projekt, pri ktorom sa spojili štyri štáty bývalého Rakúsko-Uhorska, uvedie ako prvá Jednotka.

ROZHOVOR

Smejú sa mu, že je sentimentálny. Titanic bol však zázrak, ktorý sa stáva len občas

Veľkofilm oslavuje 20 rokov. Ako by dopadlo porovnanie so slovenskou kinematografiou?

Keď sa chcela brániť, udrel ju. Basgitaristu skupiny Kiss obvinili z obťažovania

Len pred pár týždňami sa v budove televízie vyzliekal.

Joan Baez kedysi vypli elektrinu v Bratislave. Na Slovensku zaspieva posledný koncert

Americká speváčka sa lúči s pódiami. U nás sa kedysi spoznala s Václavom Havlom.