Ťažko zrátame, koľko ľudí videlo túto legendárnu komédiu – už po premiére v roku 1960 mala obrovský úspech a ďalšie milióny divákov ju v priebehu rokov videli v televízii. Skalní v ofsajde sú pripomienkou čias, keď chladnička ešte nebola samozrejmosťou a na futbal sa chodilo pešo.
Veľa ľudí si Skalných v ofsajde mýli s inou slovenskou komédiou, ktorá sa volá Šťastie príde v nedeľu.
Podobnosť nie je náhodná - oba filmy režíroval Ján Lacko, v oboch ide o príbehy troch kamarátov a v oboch filmoch hrá jednu z hlavných postáv Anton Mrvečka.
Zapamätateľný rozdiel tvorí farba - Šťastie príde v nedeľu (1959) je farebný film, Skalní v ofsajde sú natočení na čiernobiely materiál.
Dôvod bol jednoduchý – dokrútky futbalových zápasov medzi Brazíliou a Československom, ako aj iné pôvodné futbalové zábery boli nakrútené čiernobielo a z filmu by jednoducho trčali, takže padlo rozhodnutie, že celý film bude čiernobiely.
Farba a mestské prostredie
Nakrútiť dobrú komédiu je problém – najmä v časoch, keď o tom, čo má byť smiešne, rozhodujú politici a ideológovia. a nie diváci, poslucháči či čitatelia.
V päťdesiatych rokoch v ére vrcholiaceho stalinizmu sa veľa tvorcov do tvorby humoru ani nepchalo, pretože šlo o mínové územie – stačilo, aby sa po nekonečných prerábkach a schvaľovaniach textu diváci zasmiali na inom mieste a už bol problém.
Lenže potreba zabaviť pracujúci ľud bola naliehavá a pokusy nakrútiť satirické filmy sa skončili diváckym krachom, pretože ľudí nezaujímali poučky o tom, čo je správne a čo nie, ale chceli sa baviť.
Skalní v ofsajde
Réžia: Ján Lacko
Námet: Ján Bodenek (román Katastrofa)
Scenár: Maximilián Nitra
Kamera: Václav Richter
Hudba: Jaromír Dlouhý
Hrajú: František Dibarbora [Ján Sekáč], Arnošt Garlaty [Tóno Bariak], Anton Mrvečka [Michal Drozd], Mária Kráľovičová [Gitka Sekáčová], Eva Podbehlá [zdravotná sestra Irenka], Marián Kleis ml. [Janko Sekáč], Ľubica Nitrová [Zuzanka Sekáčová], a ďalší
Farba: čiernobiely
Distribučná premiéra: 3. 3. 1961
Exteriéry: Bratislava, Plavecké Podhradie
Ideálny tvorca sa napokon našiel: volal sa Ján Lacko (1925 – 1991) a bol to režisér, ktorý si desať rokov „odkrútil“ v krátkom, dokumentárnom i armádnom filme.
V roku 1958 debutoval historickou veselohrou Statočný zlodej, s nezabudnuteľným Jozefom Kronerom a Evou Krížikovou a ešte v ten istý rok nakrútil komédiu Šťastie príde v nedeľu o troch kamarátoch, ktorí si tipovaním chcú zarobiť peniaze.
Bol to jednoznačný úspech – farebný film odohrávajúci sa vo veľkomestskom prostredí s množstvom situačného humoru a s mladými hercami oslovil obrovské množstvo divákov.
Kriedička, mydielko a kávička
Zatiaľ čo Šťastie príde v nedeľu môžeme označiť ako „tínedžerský“ film (jeho hrdinovia končia školu a zažívajú svoje posledné prázdniny), Skalní v ofsajde oslovuje už dospelých divákov.
Hlavným hrdinom je Ján Sekáč (hrá ho vtedy už 44-ročný František Dibarbora), ktorý má manželku (Mária Kráľovičová), dve malé deti a obrovskú, azda až patologickú vášeň pre futbal.
So svojimi dvoma kolegami zo zamestnania (všetci pracujú ako projektanti) chodí vystrájať na futbalové zápasy, pričom pred manželkou všetko tají - možno aj preto, že je pod papučou.
Priblíži sa však dôležitý medzištátny zápas Brazília – Československo, na ktorý treba zohnať lístky a najmä nejakú solídnu výhovorku pre manželku, ktorá chce v tom čase ísť na rodinnú oslavu do Lučenca.
Spôsob, ako uniknúť prísnemu zamestnávateľovi či manželke, ponúkne kolega Michal Drozd (Anton Mrvečka) - vďaka konzumácii kriedy, mydla a kávových zŕn mu prudko stúpne teplota, dostane sa do nemocnice, kde mu „injekcijka“ opäť pomôže v návrate do bežného života.
Ide zrejme o jednu z najznámejších filmových scén v dejinách slovenského filmu a vďaka tomuto (vymyslenému) receptu sa z filmu stala legenda a z Antona Mrvečku jeden z najpopulárnejších hercov.
Mária Kráľovičová ako vzorná matka i manželka, Garlaty, Mrvečka a Dibarbora ako vzorní projektanti a zároveň futbaloví výtržníci, predobraz dnešných hooligans. Foto / Milan Kordoš © Slovenský filmový ústav - Fotoarchív
Novinár udavač
Celkové náklady na film dosiahli dva milióny Kčs a tvorcovia ho nakrútili za 47 filmovacích dní (1. 9. - 26. 11. 1960), čo bol rekord. Režisér Ján Lacko nakrúcal už svoj tretí celovečerný film, opäť komédiu, takže zúročil skúsenosti a šiel na istotu.
Aj kritika v čase premiéry zdôraznila zručnosť, s akou sú Skalní v ofsajde nakrútení a možno práve to je tajomstvo, prečo sa stali jedným z najobľúbenejších slovenských filmov a sa na nich dá pozerať dodnes. Ján Lacko jednoducho dodržal pravidlá žánru a nevymýšľal si žiadne nové či vlastné.
Nakrúcal komédiu, poznal jej zákonitosti a tomu podriadil všetko. Päťdesiat rokov, ktoré uplynuli od premiéry, však filmu pridali i komediálne čaro nechceného. Pozorný divák si všimne výčitku pani Sekáčovej (Mária Kráľovičová), že doma nemajú chladničku.
Viac ako polovica filmu sa odohráva v byte Sekáčovcov, takže sme nepriamo svedkami rodinného života zo začiatku šesťdesiatych rokov, keď neboli televízory, chladničky a rádiá mali len niektorí a do obchodov sa behalo každý deň.
Rovnakým dobovým svedectvom je i reportér udavač (Marián Kleis), ktorý nafotí vystrájajúcich fanúšikov a fotky bez problémov odovzdá polícii. Keď trojicu fanúšikov neskôr predvedú na políciu, udavač je tam tiež a tvári sa ako súčasť policajného inventára.
Dozvuky
Z hercov, ktorí sa zúčastnili na nakrúcaní Skalných v ofsajde, dnes žijú už len Mária Kráľovičová a Štefan Kvietik, ktorý si zahral dobráckeho policajta.
Všetci traja hlavní predstavitelia zomreli, žiaľ, tragicky: Arnošt Garlaty, ktorý hral Tóna Bariaka a mal pred sebou skvelú komediálnu kariéru, sa po rodinnej tragédii, keď mu manželka skočila aj s deťmi pod vlak, v roku 1962 obesil.
František Dibarbora zomrel v roku 1987 na následky dopravnej nehody a dlhoročné bolesti hlavy priviedli k samovražde aj Antona Mrvečku (1985). Režisér Ján Lacko pokračoval v nakrúcaní komédií, ale napokon skĺzol k rutine a z jeho filmov, najmä tých normalizačných, sa stali prepadáky.
Skalní v ofsajde však už navždy budú patriť k dôkazom, že Slováci tiež vedia nakrútiť komédiu, ktorá sa dá pozerať aj po päťdesiatich rokoch.
