Michal Hvorecký napísal knihu poviedok, ktorá hovorí o súčasnom svete mestských ľudí. Aj keď so zbytočnými chybami, je to dobrá kniha.
Žijú medzi nami. Tí ktorí, ten bratislavský klub volajú Účko - aj keď sa už desaťročie volá inak. Tí, ktorí hudbu počúvajú a nie na ňu iba narážajú. Tí, pre ktorých sú knihy komplexom príbehov a nie len večernou skratkou k spánku. Pre takýchto ľudí zrejme píše Michal Hvorecký svoje knihy.
Lenže okrem nich ich v skutočnosti píše aj pre týchto: tú bicyklo-okuliarovo-dizajnovú mládež, ktorá v retrotrende objavuje muziku, čo mnohí naivne považujú za súčasnú. Pre mestských kaviarenských povaľačov, ktorí vedú nezmyselné debaty o slepých vetvách filozofie, šermujú menami a názvami diel, hier či filmov a považujú to za dôležité rozhovory.
No čo je horšie, občas Hvorecký nepíše len pre nich. Píše ako oni - a to je to príšerné, čo v knihe Naum nájdete.
Nános mien a odkazov
Po niekoľkých románoch sa autor znovu vrátil k poviedkam a je úplne jedno, či to chce volať románom v jedenástich príbehoch. Nie je to román a ako celok kniha nedrží pokope.
Ale toto nie je výhrada, je to konštatovanie v duchu „našťastie“. Hvoreckého Naum je totiž akýmsi prierezom celej jeho tvorby. Je to všetko to, čo v jeho písaní poznáme - so všetkým tým zlým, ale čo je možno ešte dôležitejšie, aj so všetkým dobrým.
Pretože niektoré z textov v Naume sú najlepšie, aké Hvorecký kedy napísal - a autor tejto recenzie si je vedomý toho, že čosi podobné tvrdil už v prípade predchádzajúceho románu Dunaj v Amerike.
Čiastočným, no najzásadnejším problémom knihy je, že jej autor (ak pripustíme túto nadinterpretáciu textu) pôsobí ako pozér. Až tak neprekáža, že občas mieša publicistiku s beletriou a nerobí nič viac než to, čo zvládne bežné vydanie novín.
Horší je ten jeho akože bratislavský intelektuálno-snobský nadhľad človeka, ktorý prečítal všetky tie pseudomúdre knihy, videl všetky tie úžasné divadelné hry a počul všetky tie zásadné skladby súčasnej klasickej hudby. Alebo to aspoň predstiera.
Tento zbytočný, patetický balast, ktorý čitateľovi niektoré texty nezmyselne obúchavajú o hlavu, je čosi, čo treba v lepšom prípade z knihy vyhodiť. Alebo predstierať, že tam nikdy nebol.
Keby bola Naum iba takouto zbierkou, bola by zlou knihou. Lenže ona je v skutočnosti dobrou knihou. Okrem tejto pózy totiž Hvorecký prináša aj úplne inú polohu.
Kniha o meste
Podobá sa na niektoré slovenské kapely, ktorých čiernobiely svet plný veľkých múdrostí a veľkých zásad núti maximálne do úsmevu. No keď zrazu prejdú do civilnej polohy, robia úžasnú muziku. Keď sa autor v texte zrazu zbaví všetkých „semio-názvov-poznám“ nánosov, píše vynikajúce texty. Či už to je jeho návrat na Dunaj, text o fonte či obzretie sa za „fatrom“. Vtedy zrazu všetko do seba zapadne a z Hvoreckého sa stáva na naše pomery veľký spisovateľ. Aj keď bez dialógov.
Naum je predovšetkým knihou o súčasnosti. Mozaikou, v ktorej my, mestskí lovci a zberači žijeme, v ktorej vyhrávame a prehrávame malé a ešte menšie dejiny. Je knihou o meste a jeho človeku, knihou, v ktorej postavy kráčajú z príbehu do príbehu a premiešavajú sa - podobne ako rozprávačské štýly.
Je to však tiež kniha, ktorú začnite čítať zhruba od jej druhej polovice. Pretože inak by ste nikdy nemuseli zistiť, že je naozaj dobrá. A, áno, v niektorých zábleskoch dokonca vynikajúca.
