Vo Vladimírovi Jiránkovi odchádza jedna z legiend našej karikatúry. Naozaj našej, veď v nezabudnuteľnom Mladom světe popri českej generácii dnešných otcov učil aj našu nájsť východisko z nechutnej absurdity okolo nás v smiechu a slobodnom myslení. Tak ako potom jej deťom odkázal to isté v šantení dvojice filmových králikov z klobúka.
Je, tuším, jediným karikaturistom, pri ktorom ma nikdy nerušili texty k obrázkom. Tvoria s nimi výtvarnú jednotu, sú ich organickou súčasťou. Nikdy neštýlovou výpožičkou z literatúry, ktorá tak často degraduje autonómnosť kresby. Akoby umelec kráčal hektickou súčasnosťou so zápisníkom v ruke a horúčkovito, do úplného vyčerpania až stenografickými samoznakmi zachytával, čo vidí. Raz kresbou, inokedy na hranici čitateľnosti naškriabanými písmenami.
Z dynamických skíc priam vyžarovala kresliarova obava, aby sa mu portrétovaný okamih nerozplynul skôr, než ho na papieri zafixuje. Pôsobia ako zhmotnený závan pohybu, ktorý zastal a môže kedykoľvek pokračovať. Jiránkove letmé glosy priam rudimentárnym svedectvom o chaose vo svete i v človeku ponúkajú topiacemu sa oslobodzujúci úsmev ako jediné záchranné steblo.
