Putovanie, pri ktorom skutočným zmyslom je objaviť samého seba, patrí k obľúbeným literárnym motívom. Islandská prozaička Audur Ava Ólafsdóttir zvládla road story Výhonek osmilisté růže (preložila Helena Kadečková, Plus 2012) s veľkou citlivosťou, jemne a súčasne vyzbrojená originálnym štýlom.
Začiatok i cieľ tejto cesty je ideálnym námetom pre filmové zábery: tajomný Island so svojimi sopkami a gejzírmi v protiklade s horským kláštorom kdesi na juhu kontinentu. Dvadsaťdvaročný Arnljótur cíti, že svet, v ktorom doteraz žil (ovdovený otec a mentálne postihnutý brat dvojča), je mu priúzky.
Skvelý prototyp
Vlastne má v tomto svete ešte jeden záväzok. V susedstve vyrastá jeho malá dcérka. Neodolá pokušeniu ukazovať jej fotku. Nezabudne pritom upozorniť, že bola nechceným výsledkom akejsi nehody či „nedopatrenia“ počas nočného dobrodružstva v skleníku.
Hoci je tento príbeh súčasný, Arnljóturovi trvá niekoľko dní, kým konečne docestuje do kláštora. V ňom chce oživiť starú záhradu. Klišé o ceste, ktorá samotná je cieľom, platí aj v tomto príbehu. Pri občasných telefonátoch domov si objasňuje vzťah k najbližším. Keď rozpráva o svojej dcérke – a navyše v cudzom jazyku – skúša do niekoľkých známych slov vtesnať základné posolstvá (a pochybnosti) o sebe a svojich očakávaniach.
Pobyt v kláštore vonia stredovekou romantikou. Nakoniec aj tu ide o meno ruže. Výhonky ruže osemlistej nesie so sebou ako darček rodnej zeme pre záhradu prebúdzanú zo zabudnutia. Mladý Islanďan zatiaľ netuší, akú úrodu bude po dňoch v blízkosti mníchov zbierať vo svojom vnútornom svete...
Päťdesiatštyriročná islandská prozaička vyštudovala dejiny umenia, prednáša na Islandskej univerzite a stará sa o tamojšie umelecké zbierky. Hoci je obyvateľkou krajiny, ktorá už podľa názvu má tendenciu vyhraňovať sa voči zvyšku sveta, v postave milovníka ušľachtilých ruží vytvorila skvelý prototyp. Nemáme do činenia s rozháraným existencialistom, ale s vcelku úprimným, prostým a – to je jeho šťastie – na všetko pripraveným mladým mužom.
Otvorený záver
Ólafsdóttir nezvládla každú fázu knihy rovnako bravúrne. Úvod čitateľa pripúta ku knihe, záverečné kapitoly sa v jednej chvíli prepadnú do unavujúceho stereotypu. Otvorený záver je viac rozpačitý ako geniálny.
Island už stihol prekvapiť v hudobnej brandži. Iná ruža, Sigur Rós, a ich muzikantskí kolegovia ukazujú, že malá krajina sa vie presadiť vo svete éterických akordov.
Literatúre chýba prednosť univerzálnej reči. „Prepis“ pre cudzincov je riskantnejší. Námaha pri preklade tejto islandskej prózy sa však vyplatila. Výhonok ruže sa stihol stať bestsellerom dokonca aj v samoľúbom Francúzsku.
