Maďarsko-slovenská herečka VICA KEREKES hrá v novom filme 7 dní hriechu. Hovorí sa v ňom o zmiešanom nemecko-českom páre zo Sudet, ktorý by bol zrejme šťastný, keby boli historické okolnosti priaznivejšie.
Filmov, ktoré sa dívajú na povojnovú situáciu z pohľadu porazených, nie je až tak veľa, však?
„Ale sú dôležité. Sebareflexia je nevyhnutná. A tiež by sme si mali uvedomiť, že náš život je krásny oproti tomu, čo prežívali ľudia v Sudetoch.“
Pripomenul vám tento film aj situáciu s odsunom Maďarov zo Slovenska?
„Nedá sa na to nespomínať, my v tom stále žijeme, mám aj príbuzných, ktorých sa to dotklo. Do postavy Agnes som sa nemusela namáhavo vžívať, stačilo, že ma nechali vojsť na stanicu s množstvom opustených kufrov, aby som precítila pocity vyhnancov.“
Žijete v Budapešti, môžete porovnať tamojšiu atmosféru so situáciou na Slovensku?
„Slovensko vnímam čoraz menej, žijú tu už len moji rodičia, v Maďarsku zas politika priveľmi rozdeľuje ľudí. Niektorí si už povedali, že ju vôbec nebudú sledovať, ale po chvíli zas zistili, že sa to nedá. Nespokojnosť ovplyvňuje aj umelecké prostredie. Keď niekto začne nakrúcať film, zakaždým sa o ňom povie, že má asi vzťahy s mocou. Ak niekto neuspel na konkurze, uspokojuje sa, že víťaz mal lepšie politické kontakty.“
Cítite ekonomickú krízu aj medzi umelcami?
„Veľmi. Ľudia žijú zo dňa na deň, je obrovský rozdiel medzi tými, čo majú peniaze, a tými, čo ich nemajú. Kedysi boli Maďari filmovým národom, ale keďže si celkom nabúrali staré dotačné systémy, vlani toho veľa nevzniklo. Keď v Budapešti spomeniem, že som v Česku nakrúcala rozprávku, kostýmový film, rodinný film a do toho ešte jednu komédiu, tak zalomia rukami, aké to je úžasné.“
Poznajú vás ako herečku aj v Maďarsku?
„Veľmi nie, ľudia najviac vnímajú tých, čo účinkujú v seriáloch. Aj ja som mala ponuku zo seriálu, ale odmietla som ju. Som nahnevaná na tých, čo si nevyberajú a robia všetko, čo im ponúknu.“
Trpí maďarské divadlo odchodom dobrých hercov do televíznych seriálov?
„V Maďarsku je to ešte horšie, lebo do seriálov sa vyberajú neherci. Hľadajú ich cez inzeráty. Herecké remeslo tým úplne kleslo v očiach verejnosti, ľudia si hovoria, veď to predsa robí aj moja susedka. Ja sa tam už pomaly bojím povedať, že som herečka.“
Cítite rozdiely medzi maďarskou a slovenskou hereckou školou?
„Áno, myslím, že na Slovensku sa hrá viac zvnútra. Som za tento prístup vďačná pedagógom z VŠMU.“
Hráte v nejakom maďarskom divadle?
„Z divadla som odišla, hoci mi dali celkom dobrý plat na to, že som bola začiatočníka. V tom čase som dostala filmové ponuky a ak by som ich nevyužila, mala by som výčitky svedomia. A maďarskí režiséri neradi púšťajú hercov na filmovačky. Musela som sa teda vydať svojimi cestičkami, hoci to vôbec nebolo ľahké. Po Mužoch v nádeji mi nezazvonil telefón asi osem mesiacov, nové filmové ponuky som dostala až teraz. Ani keď som získala herecké ocenenie v Maďarsku, mi telefón často nezvonil. Teraz mi všetci hovoria, ako mi je dobre. Ale ja som si musela svoju pozíciu vybudovať. Bola to séria rozhodnutí počnúc tým, že som si vo Fiľakove vybrala slovenskú školu.“
Ako vnímate svoje zaradenie medzi sex symboly?
„Asi každú herečku poteší, ak sa mužom páči. Je to dar, ale ide to zrejme aj zvnútra. Ak to máte kdesi tam vnútri v poriadku, je to na vás vidieť. V období môjho dospievania to však bolo inak, takže možno je to odmena za to, ako som vtedy za výzor trpela. Viem, že každá modelka tvrdí, že bola škaredým káčatkom, ale ja som skutočne nepatrila medzi moderné dievčatá, s ktorými každý chcel ísť na rande. Ani výzorom, ani správaním. Bola som skôr klasický typ, venovala som sa divadlu i ľudovkám. A hlavne, mám pehy. Snažila som sa ich zakrývať detským púdrom a s mamou sme zbierali bylinky na masť, ktorá mi ich mala potlačiť.“
Bulvár zvykne písať o vašej nahote, neprekáža vám to?
„Nahé telo je prirodzené, je to jeden z kostýmov a herec sa v ňom musí naučiť hrať. Neznášam, ak sa niekto pretvaruje a ak sú postavy oblečené aj po sexe. Osobne vôbec nie som exhibicionistka, nechodím ani len na pláž, ale vo filme je to iné, je to moja práca. Moja postava v televíznom filme Diabol nepovedala ani slovo, ale musela som byť veľmi silná a hovoriť očami. Zaujímalo ma, či viem byť prirodzená, aj keď som celkom nahá.“
Občas fotíte aj kalendáre, baví vás byť aj modelkou?
„Fotografické seansy vydržím len asi hodinku, fotografom stále hovorím, aby vychádzali zo mňa. Modelky dokážu mať svoje úsmevy, mne sa zdá, že som pri nich kamenná. Na fotkách neviem byť inou postavou, vtedy som len Vica. Musím jednoducho žiť a popri tom sa nechať fotografovať. Nechodím rada ani na premié〜ry, keď viem, že ma tam bude každý sledovať. Je síce mojou povinnosťou tam byť, ale nie je to moje prostredie. Radšej chodím do prírody alebo si navarím.“
Mýlia si vás ešte stále s Táňou Pauhofovou, s ktorou ste chodili do ročníka?
„Verím, že sa už začíname odlišovať.“
Niekde vás uvádzajú ako Evu Kerekesovú inde ako Évu Vicu Kerekes.“
„Pre mamu zostávam stále Eva. Ale odkedy som prišla študovať na VŠMU, začala som si písať Vica, jedna herečka totiž s mojím menom už v Maďarsku existovala a je nepísaný zákon, že keď prichádza niekto ako druhý, musí si zmeniť meno. A meno Vicuska sa mi páčilo, je to historická postava z románu Egri csillagok.“
