K hudbe sa dá dostať rôznymi spôsobmi. Napríklad že vašu rodinu navštívi skladateľ, ktorý sa živí ako poisťovací agent. Volal sa Charles Ives a bol to otec klasickej hudby v Amerike. U syna svojho klienta vypozoroval talent a povzbudzoval ho, nech ho rozvíja. Stalo sa.
Elliott Carter (11. 12. 1908 - 5. 11. 2012) si ešte pred druhou svetovou vojnou stihol urobiť meno ako šikovný autor znalý neoklasicistických štýlov, no po nej sa úplne zmenil.
"Rozhodol som sa vykašľať na verejnosť aj na hudobníkov a zložiť dielo, ktoré by najviac zaujímalo mňa." Strávil rok v izolácii v arizonskej púšti a založil atonálne sláčikové kvarteto.
Takáto hudba však v Amerike nezaujímala toľko ľudí ako v Európe. Jeho skladby tam začali hrávať na rôznych festivaloch a keď sa jedna z kľúčových postáv avantgardy Pierre Boulez rozišiel s Cageom, práve Cartera považoval za jediného amerického skladateľa, ktorý stojí za pozornosť.
Jeho obľúbeným postupom bolo stavať proti sebe dva nezávislé prúdy, rôzne pásma, ktoré sa pohybujú rôznou rýchlosťou, podobné efekty boli známe v džeze, napríklad v hre klaviristu Arta Tatuma, on ich preniesol do zvuku orchestra.
Dlho pracoval veľmi pomaly a starostlivo, akoby tušil, že sa dožije vysokého veku. V rokoch 1950 - 1970 napríklad skomponoval iba sedem skladieb, no v poslednom období zrýchlil a ešte po stovke stihol dokončiť štrnásť nových vecí.
K stým narodeninám mu pripravili veľký koncert v Carnegie Hall, no nebol vždy veľkým americkým klasikom.
V roku 1958 v článku s názvom Zaujíma vôbec niekoho či počúvate? napísal: "Skladateľ by sebe i svojej hudbe preukázal okamžitú i konečnú službu, keby sa rezolútne a dobrovoľne stiahol z verejného sveta do sféry súkromnej činnosti a elektronických médií, pretože iba tam je skutočne možné eliminovať verejné a spoločenské aspekty hudobnej skladby."
