KNIHA TÝŽDŇA / GOTTLAND
Kniha Gottland od Mariusza Szczygieła zrkadlí Čechov, ich novodobé dejiny a potrebu stálej individuálnej a kolektívnej sebareflexie
Mariusz Szczygieł (1966) je čechofil, redaktor denníka Gazeta Wyborcza a spoluzakladateľ Poľského inštitútu reportáže. Roku 2007 mu v Česku vyšli práve reportáže a to pod názvom Gottland, za ktoré získal ocenenie Európska kniha roka, čo autor prijal s poukázaním na skutočnosť, že „kniha Poliaka o Čechoch môže byť knihou Európana o Európe“ a že „vyhral fakt nad fikciou“. Veď „v dnešnom svete sa toho deje toľko, že si už hádam netreba vymýšľať nič“.
Nový človek
Szczygieł nás sprevádza československými dejinami, držiac sa udalostí, faktov, reálií a postáv českej proveniencie. Siahol po tých, ktorých dielo a životné príbehy dramaticky poznamenala horlivosť lokajov dvoch iracionálnych ideológií, a poznačilo naplnenie podmienok, v ktorých sa aktivuje násilný potenciál človeka a zlyhávajú jeho morálne zábrany proti násiliu a deštrukcii.
Reportáže hovoria o moci a účasti na nej, pôsobiacej ako halucinogén, o období zrád na sebe samom, o nebezpečnej ochote zriecť sa slobody a zodpovednosti a postupne si zvykať na morálnu ľahostajnosť k skutkom, ktoré sa ma bezprostredne netýkajú.
Podstatnú časť knihy tvoria osudy ľudí, odohrávajúcich sa v reálnom socializme, kde kolektívne vedomie ovládol strach a zvíťazil argument, prečo nemožno pomery meniť: aj iní sa boja, nemá zmysel vyčnievať. Bol to svet, kde ľudská prirodzenosť a pud sebazáchovy velili prežiť s väčšinou v sivej zóne a poskytovali i argumenty pre vlastné zlyhania. Čiže Gottland, v ktorom národ temer bez úhony prežije komunizmus so svojím idolom. Prípadne menší Kornland.
Listujme spolu chvíľu. „Nedá sa žiť po starom, žije sa lepšie, radostnejšie,“ generalizoval dobový optimizmus predseda vlády ČSR Zápotocký, revidujúc tak cieľ Tomáša Baťu st. „budovať nielen továrne, ale aj ľudí“.
Aj minister informácií Kopecký, metodik oficiálnych lží goebbelsovského formátu a väčší stalinista než sám Stalin, mal všetko z prvej ruky, nuž mohol vyhlásiť, že „najvyššou horou Európy je Elbrus“, a dovtedy panujúci názor, že najvyšší je Mont Blanc, označiť za „prežitok reakčného kozmopolitizmu“. A sovietsky diktátor? Nedožil sa ani svojho najväčšieho pomníka na svete. V Prahe ho odhalili 1. mája 1955 a ešte v ten večer jeho autor Otakar Švec spáchal samovraždu.
Zakázaný človek
Predtým procesy so Slánského skupinou, potom Pražská jar, okupácia a na začiatku normalizácie, pre ktorú mal Karel Kryl výraz „Gustapo“, propagandistický dokument Svědectví od Seiny. Československá televízia ho odvysielala v koprodukcii s ŠtB poskytnuvšej scenár a záznamy z odpočúvania z bytu profesora Václava Černého. Na kompromitáciu Jana Procházku. Jedným z krutých paradoxov tej doby bolo, že scenárista a spisovateľ s Karlom Kachyňom práve dokončieval psychologickú, na dlhé roky do trezoru uloženú drámu Ucho.
Akoby bol každý odpočúvaný, a preto skoro nikto nič nehovoril. Procházka zomrel „umlčaný na smrť“, ako napísal Pavel Kohout, a horiace pochodne Jana Palacha a Zdeňka Adamca sa začali strácať v šere a tme mravne upadajúcej spoločnosti. Kým nevznikla Charta 77, kým neprišli ďalšie občianske iniciatívy.
Szczygieł napísané ukladá a kombinuje tak, že netreba komentár. Vecnosť, vernosť fakticite a objektivite dopĺňa len zriedka vlastnou úvahou. Napríklad keď narazí na neosobné odpovede: „o tom sa nehovorilo“, „to sa nevedelo“, „také otázky sa nekládli“. Vtedy hodnotí: „Akoby ľudia nemali na nič dosah a nechceli za nič prevziať osobnú zodpovednosť. Akoby zdôrazňovali, že sú iba časťou väčšieho celku, ktorá sa previnila len akýmsi opomenutím.“
Gottland (Premedia Group) preložil Miroslav Zumrík s ohľadom na osobitosti žánru, no v literárnejších častiach textu mal byť preklad lexikálne bohatší, tak či onak bez školáckych chýb: „elektrika“, „vzhľadom na ...postoj“, „do Krkonoší“, „v Sopote“, a bez znásilňovania slovosledu v štylisticky nedotiahnutých súvetiach: „Snaží sa človek, ktorý sa všetkými silami chce zapáčiť totalitnej moci, zároveň páčiť každému?“
Dnes si naozaj už netreba nič vymýšľať. Skúsenosti mnohých vravia, že vo svete ľudí sa už stalo vari všetko zlé. Ak sa to stalo, v rôznych podobách sa to môže opakovať. Preto je také dôležité hovoriť o minulosti a rozpamätávať sa. V tom tkvie znepokojujúca aktuálnosť knihy Gottland.
Ďalšie knihy
Láska nebeská
Dokořán / Jaroslava Jiskrová - Máj, 2012
Kniha je súborom iskrivých fejtónov inšpirovaných na jednej strane slávnymi literárnymi dielami významných českých autorov (J. Hašek, K. Čapek, V. Vančura, B. Hrabal, J. Brdečka, L. Grosman, L. Fuks, J. Škvorecký, J. Papoušek, O. Pavel, V. Havel, Z. Svěrák, M. Viewegh) a ich filmovými adaptáciami, na druhej potom tým, čo je pre autora prekvapujúce, možno šokujúce na živote súčasných Čechov. Knihu dopĺňajú snímkami autorovho obľúbeného fotografa Františka Dostá
Libůstka. Dámske příběhy
Dokořán / Jaroslava Jiskrová – Máj, 2011
Spoločným menovateľom knihy je žena. Sú to príbehy o obyčajných Poľkách, len dve sú u nás známe (reportérka Hanna Krallová a herečka z filmu Obchod na korze Ida Kamińská), príbehy všedné, a predsa strhujúce. Príbeh o žene posadnutej podrobnými zápismi o svojej každodennosti. O inej, ktorá sa svojimi pohľadnicovými fotografiami snaží zastaviť plynúci čas. O záhadných menách 21 žien z 50. rokov, napísaných na lístku nájdenom autorom vo varšavskej kaviarni. Hoci tieto a ďalšie príbehy sú zdanlivo banálne, každý je ohromujúci, nepredvídateľný a tajomný.
Udělej si ráj
Dokořán / Jaroslava Jiskrová – Máj, 2011
Je to subjektívny záznam z autorových častých návštev Česka v posledných desiatich rokoch. Popri portrétoch známych postáv (Egon Bondy, Bohumil Hrabal, Karel Teige, Jan Saudek, Denis Verecký, Halina Pawlowská, David Černý a ďalší) zaujímajú autora najviac Česi, ktorí neveria v Boha.
