Vlani bol takmer celý rok v Izraeli, kde fotografoval. Vrátil sa a zistil, že nič nie je také, aké bolo pred tým.
Vyzerá ako chalan od susedov. Jeho priatelia mu trochu vyčítajú, že stále pred niečím uteká. Pravda, žil už všelikde. Teraz je v Paríži, učí v Stuttgarte a nad domovom rozmýšľa iba veľmi prakticky ako nad miestom, kde si zloží veci.
Keď sa pýtame, či ešte máva popri práci kameramana a fotografa prázdniny, odpovie otázkou, či sme videli film Jima Jarmuscha s názvom Permanent Vacation.
Martin Kollár fotografuje a nakrúca filmy už dvadsať rokov, no až teraz urobil svoj prvý film. O sebe. „Je to vlastne môj debut, ešte aj s takou blbou témou,“ smeje sa.
Dnes ho v rámci série o našich najdôležitejších fotografoch uvidíte na Dvojke, na aktuálnom filmovom festivale v Bratislave aj v kine.
Výstava Kollárových fotografií Tranzit, pri ktorých na rozdiel od predošlých už nie je veľmi do smiechu, je v Tranzite na bratislavských Zlatých pieskoch v rámci festivalu Mesiac fotografie. Nič z toho by vám nemalo ujsť.
FOTO SME - GABRIEL KUCHTA
A je to dôležité?
„Už keď sa tieto zlé časy začali, tak som si povedal, že je vlastne veľmi zaujímavé žiť v čase, keď sa v rámci jedného života dejú takéto veci: rozpad systému, republiky a stále ďalšie momenty, čiary, keď sú veci zrazu iné. Veď také 90. roky či začiatky nultých, to bola vlastne zábava,“ rozpráva Kollár o sérii Tranzit.
Fotografie nemajú názvy, nevieme, kde a kedy vznikli. „A je to vôbec dôležité?“ pýta sa ich autor. Nie, nie je.
Už to nie sú tie fotografie zo série Nothing Special či z Európskeho parlamentu založené na vizuálnom či obsahovom paradoxne, irónii, humore. Teda, niektoré aj sú, ale je to ten zvláštne temný desivý smiech. Napätie. Skrytá hrozba. Čosi vo vzduchu. Čosi, čomu sa nedá brániť. Strach? Možno. Bezradnosť, nasýtenosť, prázdnota, kolaps, mrazivý pokoj, smiešne ľudské sebaklamy a úniky.
Slovu kríza sa Kollár vyhýba úmyselne. Nazýva to skôr akousi chorobou, ktorá sa teraz môže vyliečiť, ktorá môže priniesť zmenu dôvodov, pre ktoré sme vlastne ochoreli. Môže, ale nemusí.
„Je to čas opráv a tie sú veľmi zaujímavé. Keby neboli, všetko by bolo v podstate okej, ale je dobré, že sú, hoci to nie je komfortné,“ dodáva.
O generácii
Súčasťou výstavy v Tranzite je aj krátka verzia filmového autoportrétu, ktorý je súčasťou série Fotografi (RTVS).
Najprv ho oslovil Ivan Ostrochovský, no Kollár nesúhlasil. Z rokov nakrúcania už veľmi dobre vie, ako to celé vyzerá z druhej strany, ako človeka ktosi druhý spracúva. „Veľmi som protestoval. Nechali sme to teda tak, no potom mi Ivan opäť zavolal a povedal, nech to urobím sám. Kývol som a myslel som si, že tým sa to pre mňa skončilo.“
Až neskôr sa prebral a zistil, že to predsa musí urobiť. V celom filme sa nezjaví ani raz, no z rozprávaní jeho priateľov je čiastočne až generačný film. „Keď ľudia o niekom hovoria, majú tendenciu rozprávať aj o sebe,“ vysvetľuje.
Napokon to pre neho vôbec nebolo náročné. „Iba som sa s kamarátmi porozprával o sebe a o živote, a to vlastne robím aj tak,“ dodáva so smiechom. „Zvláštne bolo, že takmer každý ma napokon akosi napomínal, dohováral mi, že zle žijem, že utekám a mal by som sa už zamyslieť.“
Namieta jedine proti slovu útek. „Nikam neutekám, to fakt nie. To je, ako keď mi stále vravia: veď ty stále cestuješ. Ja necestujem, ja sa len presúvam. Veď ísť z Paríža do Berlína, to je už dnes ako ísť z Košíc do Šamorína.“
Fotografie z výstavy Tranzit. Viac na oficiálnej stránke www.martinkollar.com.
