Juraj Lehotský, trúbkar
brat hudobníka Janka Lehotského
Kedy ste sa naposledy stretli a porozprávali?
Včera ráno. Brat bol spolu s mojim synom v televízii, kde propagovali nový Modus, a potom sme sa stretli, aby sme si upresnili dnešnú schôdzku s vami. (Smiech.)
Aké sú témy vašich rozhovorov? Čo najčastejšie preberáte?
Vidíme sa pomerne málo, bývam mimo Bratislavy. Každý z nás má veľa pracovných povinností. V lete, keď sa dá kúpať, príde brat k nám, na naše jazerá v Dunajskej Lužnej. Vtedy si dáme strek, uvarím niečo dobré, on to pochváli a zhovárame sa. O rodine a o problémoch, ktoré život prináša. Častá téma je môj syn - teda bratov synovec, ktorý je tiež hudobník.
Aký ste mali vzťah, keď ste boli malí?
Janko je o sedem rokov mladší. Keď som bol v puberte, viac som sa stretával s rovesníkmi a on bol s rodičmi. Trošku som mu závidel, pretože všetko sa krútilo okolo neho. Moje problémy si vtedy rodičia veľmi nevšímali. Boli sme spolu iba na rodinných dovolenkách, alebo keď sa začal venovať hudbe.
Kto z vás vychádzal lepšie s rodičmi?
Obaja sme mali rodičov veľmi radi rodičia dali nám obom veľa lásky. Janko však má po nich väčší archív a viac pamiatok, pretože keď umreli, ja som už cestoval a vyhrával po svete. On bol s nimi doma.
Zdôveruje sa vám brat?
Myslím si, že teraz už nie. Keď bol mladý a potreboval zapísať nejakú pesničku a ešte nevedel, ako to má spraviť, pomohol som mu. Teraz sa nestáva, že by chcel nejakú radu.
Na čom sa viete pohádať?
Nevieme sa pohádať, aspoň sa na to nepamätám. Buď je to tým, že máme výborný vzťah, alebo že sme obaja dobrí diplomati.
Čo si najčastejšie vykričíte?
Najskôr to, že ja sa dlhšie neozvem. On je spoločenskejší. Niekedy som dosť unavený, zaneprázdnený, a preto som rád sám. Aj ma to niekedy mrzí, takže Janko mi dohovára, čo sa týka rodinných vzťahov.
Čo si neodopriete?
Rád jem, takže dobré jedlo. Viem dobre variť ja, aj moja žena. Naučil som ju to. Neodopriem si ani odpočinok pri dobrých športových prenosoch alebo napínavej kriminálke.
A čo si dopraje brat?
Môže si dopriať asi všetko na svete. Ako motorista sa môže voziť na Suzuki, má rýchle auto, chatu. Nemá problém s tým, že by si niečo nemohol dopriať.
Ako by ste brata charakterizovali?
Človek obľúbený v spoločnosti, pracovitý muž, dobrý otec rodiny, kuchár s fantáziou.
Ako najradšej relaxujete?
Som domácky typ, preto som najradšej doma. Nechodievam "krížom krážom" ani medzi "smotánku". Odpočívam, pozerám televíziu alebo zamierim u nás do hostinca na strek či pivko s kamarátmi z dediny.
Čo zaujímavé ste sa dozvedeli o bratovi z "overených zdrojov"?
Nič nové. Aj keď sa niečo kvázi nové dozviem, všetko sú to veci, ktoré o ňom predpokladám. Má okruh priateľov, s ktorými sa stretávam aj ja. Niečo spolu upečieme, ugrilujeme a pozhovárame sa.
Čo sa vám na bratovi najviac páči?
Obdivujem na ňom, že je stále tvorivý, invenčný, schopný pripravovať nové pesničky, nahrávať nové cédečka. Páči sa mi, že dal opäť dokopy päť ľudí, oprášil starý Modus a chystá sa s nimi na koncertné vystupovanie. Nikdy by som si nepomyslel, že sa mu to bude chcieť opäť zorganizovať.
Trubkár Juraj Lehotský sa hudbe venuje viac ako štyridsať rokov. Ako päťročný sa začal učil hrať na klavír. Noty poznal skôr ako vedel písať a čítať.Od sedemnástich rokov hrá na trúbku. Kedysi bol sólista Tanečného orchestra Slovenského rozhlasu. V tom čase vydal dve dlhohrajúce platne s názvom Strieborná trúbka a Kúsok slnka. Pred dvoma rokmi vydal svoje prvé cédečko, ktoré je prierezom celej jeho tvorby. Momentálne hráva v Traditional klube, v Bande Petra Lipu, v orchestri Gustava Broma. S manželkou Kvetkou nedávno oslávil 20. výročie svadby. Má syna Janka, ktorý sa vydal po jeho hudobných stopách.
Janko Lehotský, hudobník
brat trúbkara Juraja Lehotského
Kedy ste sa naposledy stretli a porozprávali?
Vo štvrtok. Bol som sa pozrieť na jeho vystúpenie v bratislavskom Jazz-café, ktoré on sám celý večer aj konferoval.
Aké sú témy vašich rozhovorov? Čo najčastejšie preberáte?
Teraz, ako aj predtým, hovoríme o dievčatách a o hudbe. (Smiech.)
Aký ste mali vzťah, keď ste boli malí?
Veľmi dobrý. Niekedy ma však veľmi hneval, pretože som bol menší a neskôr narodený. Napríklad, mal nafukovací balón, ktorý som nemohol dočiahnuť. On ho postrkoval stále vyššie, nuž a ja som naozaj nikdy nebol Kropilák...
Kto z vás vychádzal lepšie s rodičmi?
Najmä v lete s nimi Ďurko vychádzal výborne, pretože odchádzal z domu a ja som bol u nich uväznený. Pamätám si na to veľmi dobre. Nikdy som nevedel pochopiť, prečo chce byť stále sám. Teraz mu už rozumiem.
Zdôveruje sa vám brat?
V podstate sa zdôverujeme pohľadom. Nepotrebujeme na to slová. Vynikajúco sa poznáme a sme si dosť podobní.
Na čom sa viete pohádať?
Nepamätám si veľké hádky. On nie je aprílový a je starší, tak ustúpi.
Čo si najčastejšie vykričíte?
Prízvukujeme si navzájom, aby sme boli čo najskôr doma.
Čo si neodopriete?
Musím mať vždy ráno a v noci nejakú tekutinu.
A čo si dopraje brat?
Tak ako ja - pohodu, dobrých priateľov, zábavu. Je veľmi spoločenský.
Ako by ste brata charakterizovali?
Ďurko je príjemný človek, ktorý miluje spoločnosť, ľudí, dievčatá a ženy. To je dobrá vlastnosť, pretože my, ktorí milujeme ženy, máme prečo existovať. Máme tichý ideálik. Okrem toho dokáže v spoločnosti výborne rozprávať príhody. Oveľa zábavnejšie ako ja. Má v sebe kus herectva.
Ako najradšej relaxujete?
Ja na bruchu. Vľavo mám vylomenú hlavu. Vyzerá to ako zlý skok parašutistu.
Čo zaujímavé ste sa dozvedeli o bratovi z "overených zdrojov"?
To nie je klebeta. Zvyšuje stále svoje trúbkarske tóny. Namiesto toho, aby ich znižoval, zvyšuje ich. Tým zvyšuje u spoločnosti obdiv a náladu.
Čo sa vám na bratovi najviac páči?
Nó, nos a fúzy.
Hudobník Janko Lehotský počas tridsaťročného pôsobenia v oblasti popmusic nahral do tridsať cédečiek a platní. V tomto období "oprášil" skupinu Modus, ktorú postavil v roku 1972. Obohatil ju mladými muzikantami - Jankom Lehotským juniorom a Michalom Bugalom. Svoju poslednú platňu Modus 2002 bez Mariky Gombitovej a Mekkyho Žbirku bude prezentovať aj v New Yorku. Je ženatý, má dve deti - Elu a Juraja, a štvorročnú vnučku Rosu. K rodine patrí aj šestnásťročný jazvečík Benny.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Peter Leginský
