"My Slováci sa nevieme tešiť, ak sa niekomu niečo podarí. Práve naopak. Kde sa v našom národe nabrala tá zvláštna gadžovská závisť a znak malosti?" pýta sa vraj občas samej seba. Divadlo jedného herca ju naučilo disciplíne, pokore a snahe o čo najväčšiu pravdivosť. Pätnásť rokov chodievala hrávať do pražskej Violy, kde zo slovenských hercov účinkoval okrem nej iba Ladislav Chudík. Neveľmi sa jej darí v noci spávať, preto píše, premýšľa alebo komunikuje, hoci so strateným drozdom, ktorý k nej zablúdil. Svojim dvom už dospelým deťom rada dobre navarí. Počúva pri tom vážnu symfonickú hudbu a zahryzáva pikantné kvašáky vlastnej výroby. Herečka, scenáristka a spisovateľka narodená v znamení Leva. Milka Zimková.
"Neveľa nás idze, neveľa nám treba," s touto vašou monodrámou ste očarili publikum v rozprávačskom Lodne. Čo je podľa vás najťažšie v rozprávačskom umení?
Nesmierne si cením všetkých, ktorí tam prišli. Pre obyčajného človeka je veľká odvaha postaviť sa pred publikum. Pravdaže, boli tam aj exibicionisti, to s tým súvisí. Všetci však mali čo povedať, a to je najcennejšie. Dala sa odpustiť neprofesionalita aj menej kultivovaný prejav pokiaľ bol od srdca a pravdivý. Preto sú mi títo ľudia blízki.
O monodráme sa hovorí, že je tak trochu duševný striptíz. Súhlasíte s týmto ocajchovaním?
Herectvo je vždy do istej miery duševným striptízom. Nebránim sa tomuto pojmu. Keby som sa nedokázala obnažiť pred publikom, nemohla by som byť herečka. Keď si "oblečiem úlohu", je mi jedno, ako vyzerám.
Divadlu jedného herca sa na Slovensku okrem vás venovali ešte Martin Huba, Ida Rapaičová a z Marcel Ochránek. Je to veľa alebo málo interpretov v rámci tohto žánru?
No tak venovali... Títo moji kolegovia urobili po jednej monodráme. Venovať sa divadlu jedného herca znamená snažiť sa o to celým telom a dušou a nie iba náhodou, keď nemám v divadle inú šancu hrať. Roky som chodievala do Poľska na festivaly, a tam bolo naozaj vidieť, kto robí divadlo jedného herca, kto je naozaj ten Igric, a kto to robí iba preto, že nemal v divadle inú možnosť. Vtedy som si jasne uvedomila ten rozdiel.
Prečo ste sa preň rozhodli vy?
Určite to nebola náhoda. Cítila som potrebu vyjadriť sa takýmto štýlom. Nechcela som byť iba herečkou pod komandom pána režiséra. Divadlo jedného herca je aj úžasnou šancou, ako sa stretnúť s ľuďmi a hľadieť si navzájom do očí.
Vaša najnovšia zbierka - Pásla kone na betóne a iné, je plná temperamnetu, tragicko- komických situácií, ale aj nostalgie a melanchólie. Aký má ohlas u čitateľov?
Ťažko mi je o tom hovoriť, aby si niekto nemyslel, že sa chválim. Mnoho ľudí mi volá, aj mi pekne píšu. Včera ráno som práve stretla nášho literáta Vinca Šabíka. Z druhej strany mi kričal: "Gratulujem ku knižke." Potešil ma.
Vo všetkých vašich prózach a scenároch sa vraciate do rodného kraja. Šariština je akoby všadeprítomná. To ste taká lokálpatriotka?
Nie. Vraciam sa tam, lebo ten kraj dôverne poznám. V umení sa nedá klamať. Človek môže hovoriť pravdu o niečom v umeleckej podobe iba vtedy, ak problém alebo prostredie dôverne pozná. Keby som sa narodila v Bratislave, asi by som zaťahovala prešpurácky a písala o vihoradníkoch. Ja som však prežila detstvo a mladosť na východe. To však nesúvisí s lokálpatriotizmom.
Spomínate na mladosť aj na detstvo, na otca mínera aj na to jeho pierko alebo kvetinku za širákom. Na čo si ešte rada zaspomínate, keď je vám ťažko. Na čo myslíte napríklad u zubára?
Môj apá nikdy neprišiel z lesa, kam sme spolu chodievali na maliny, čučoriedky alebo na huby bez toho, aby si niečo nedal za kalap. Ak našiel, tak pirečko zo sojky, konáriček, alebo dajaký kvietoček. Ja som to zdedila po ňom. Tiež ľúbim kvietky vo vlasoch či za klobúkom. Nuž, a u zubára? Mám iba jednu plombu. To mám tiež po mojom apovi, ktorý, keď nás opustil v osemdesiatke, chýbali mu iba jeden zub. U zubára som si však chcela vybaviť, aby mi vylepšil chrup. Aby som mala šumný úsmev. Prekážala mi medzierka medzi "lopatami". On to však odmietol, že to už by som nebola ja. Opýtal sa ma, či chcem vyzerať tak, ako niektoré moje kolegyne, ktorým chrup odborne zrenovoval. Takže teraz vyzerajú ako hollywoodské hviezdy.
Písanie, to je samota. Vy ste sama aj na javisku a zdá sa, že aj životom kráčate dlhodobejšie osamotená...
Rada som sama. Nevadí mi, ak aj týždeň nemusím vyjsť z domu. Spoločnosť mi robí hudba, knižky a stále mám o čom písať. Možno je to istý druh egoizmu ale nemám rada veľké davy ľudí. Nemôžem zato.
Ako zrelá, skúsená žena ste raz povedali, že dáma je dámou aj v nočnej košeli. Nemyslíte si, že dnes je umenie byť dámou naozaj veľmi ťažké?
Nie je to ťažké. Ak je raz ktosi dáma, tak je ňou stále. Nie sú mi sympatické bohorovné, vulgárnejšie ženy, tie texaskové typy, ktoré "všetko dokážu". Veď aj my ostatné kadečo dokážeme, ale rozdiel medzi ženou a mužom by sa nemal stierať. To by sa stratil hlavný fenomén, ktorý nás spája, dráždi. Napríklad môj dedko bol roľník a pritom gentleman. Keď babka schádzali z voza, išiel a podal im ruku, aby nespadli. To by hocikto na dedine neurobil. A preto aj babka bola dáma. Keď žijete s mužom, ktorý vám dáva šancu byť dámou, tak ňou ste. Ale keď ste s gadžom, ktorý vás ponižuje, prinúti vás k nízkosti. Často je múdrejšie opustiť takéhoto partnera, aby žena nestratila dôstojnosť a zostala dámou.
Na javisku však dámy nehrávate. Prečo?
Nehrávam ich na javisku, pretože doteraz som riešila práve takéto problémy. V poslednom filmovom scenári, ktorý som napísala, však už som dáma.
O čom to je?
Ten problém ma začal gniaviť pred piatimi rokmi, keď bol ešte dosť tabuizovaný. Ide o psychické a fyzické týranie žien.
Veľmi aktuálna téma...
Až príliš.
Nechýba vám vzťah k humoru a nadhľad. Pomáha vám aj v súkromí pri srdcabôloch?
Musí. Keby som sa na isté veci nepozerala s nadhľadom, bolo by so mnou veľmi zle. Aj si poplačem, ak ma nikto nevidí. Pred ľuďmi sa však radšej zasmejem. Pred časom ma blízki priatelia pozvali na párty. Chystala som sa už odísť a všetci protestovali: Milka, neodchádzaj, veď ty si taká veselá, čo tu budeme bez teba robiť? Zohrialo mi srdce, aj keď som si pomyslela - Bože môj, keby ste vy vedeli, aká som ja len neveselá. Každý však má nejaký bôľ... Niekedy si problémy radšej riešim vo svojich projektoch. Samozrejme, s veľkou pokorou a rešpektom pred čitateľom a divákom.
Po filmoch Pásla kone na betóne, ...kone na betóne ste sľubovali scenár k tretiemu pokračovaniu. Už ste sa vzdali tejto myšlienky?
Nie, nesľubovala som. Vedela som, že k tejto téme nemám viac čo povedať. Všetko je vyriešené a za mnou. Johanu som dokonca už aj vydala, tak nech si žije.
Nemohol ju ten jej nový začať týrať?
(Smiech.) Tak teda za takého, čo som ju vydala, asi aj je týraná.
Nikdy ste nezatúžili po javiskových partneroch?
Ani nie. Privykla som si všetko robiť sama. Vzrušuje ma film, ale každý si trošku odtrpím. Musím rešpektovať partnerov, režisérov, kameramanov. Ináč sa to nedá. Je to tímová práca.
Spolupracovali ste so Štefanom Uhrom, Stanom Párnickým a ďalšími režisérmi. Ako sa vám spolupracuje s mužmi a ako so ženami. Je v tom nejaký rozdiel?
Ľahšie sa spolupracuje s mužmi, pretože oni nie sú zaťažení takými primárnymi problémami ako väčšina z nás žien. Nemusia sa starať o to, či deti majú čo na raňajky alebo či je navarená večera. Preto sú v tom, čo robia, profesionálnejší a majú väčší priestor pre tvorbu.
V Aréne ste sa podieľali na tanečno-divadelnom projekte Ženy podľa poviedky Katy Chopinovej uverejnenej v Aspekte. Aký máte vzťah k iným témam aspektového štýlu?
Nikdy som nebola feministka. Nechodievam tam, pretože necítim potrebu. Chlapi sú pre mňa v istom zmysle bezbranní. Podľa posledných informácií zo svetového kongresu, tuším z Luxemburska, ženy ešte len budú "naverchu." (to povedal istý pán profesor, čistokrvný muž) a to z veľmi prostého aspektu: ženy doteraz nemali také šance a priestor pre svoju realizáciu, ako im to ponúkal technicko- materiálny vývoj. Preto nie sú vyčerpané v istých čistých zdrojoch a nápadoch tak, ako muži.
Čo odmietate a po čom túžite?
Odmietala som a aj vždy budem názory a prítomnosť hlúpych a zlých ľudí. A po čom túžim? Keď prehrával kráľ Richard, chcel dať svoje kráľovstvo za koňa. Vždy som túžila dať "svoje kráľovstvo" za pravdu a lásku. Sú to také čistokrvné kobyly, na ktoré sa ani dnes nebojím staviť.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Peter Leginský
