Viera Jančeková v priestoroch trnavskej stálej expozície sochárskej tvorby Jána Koniarka. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
v odborných textoch, tá je zatiaľ mizivá,“ hovorí Viera Jančeková, poverená vedením trnavskej Galérie Jána Koniarka. Akoby šlo o „osudové“ pokračovanie nevšímavosti voči tomuto umelcovi, s ktorou sa musel vyrovnávať počas svojho života, pričom jeho dielo je považované za základ moderného slovenského sochárstva.
Trpká trnavská anabáza
Práve k Trnave sa od roku 1924 viaže druhá etapa Koniarkovej umeleckej existencie, diametrálne odlišná od úspešných predvojnových rokov strávených v Srbsku, kam odišiel po štúdiách v Budapešti, Ríme a Mníchove. Návrat domov (pochádza z neďalekých Voderad) nebol vydarený, jeho predošlé dielo zostalo roztratené v cudzine, a teda vo vlasti takmer neznáme. Zrelý umelec, začínajúci prakticky od nuly, sa doma len ťažko adaptoval. Ako „bytostný monumentalista“ sa sústredil na stvárňovanie veľkých historicko-národných tém, najznámejšie sú jeho trnavské pomníky Štefánika a Bernoláka, či Pomník padlým, z mnohých návrhov však viaceré neboli akceptované.
Ani jeden z mála svetlých bodov jeho anabázy - získanie miesta docenta na výtvarnom oddelení novozriadenej Slovenskej vysokej školy technickej - nemal šťastný koniec. Pri cestovaní do Bratislavy utrpel úraz a po čase sa vzdal svojho postu, na ktorom ho nahradil jeho mladý asistent Jozef Kostka.
Zatrpknutý, osamotený a ochromený Koniarek sa zameral na komornú tvorbu, kde podľa kurátorky Ľuby Belohradskej „najviac uplatnil inšpirácie Augustom Rodinom, súzniace s jeho humanizmom a skrývanou citovosťou“. Oblúk svojej tvorby časovo rámcovaný dvoma svetovými vojnami akoby symbolicky uzavrel tesne pred rokom 1945 reliéfom Hlas vojny a skulptúrou Hlas povstania.
Malý veľký zázrak
„Napriek zopár výstavám Koniarek zostával akosi zabudnutý, okrem niekoľkých exteriérových realizácií v meste ho verejnosť prakticky nepoznala. Verím, že práve vznik stálej expozície sochárskej tvorby v našej galérii, ktorá od roku 1978 - pri stom výročí jeho narodenia - nesie Koniarkovo meno, pomôže prelomiť túto bariéru,“ pokračuje Viera Jančeková. „To, že sa nám podarilo ideu stálej expozície dotiahnuť do úspešného konca práve teraz, keď kultúra zápasí s nedostatkom financií, považujem za malý zázrak. V areáli Kopplovho kaštieľa sme pri príležitosti päťdesiateho výročia sochárovho úmrtia dokončili vyše desaťmiliónovú prístavbu, ktorej dve podlažia patria Koniarkovi. Presklená stena umožňuje prezentovať jeho tvorbu na pozadí hradobného opevnenia a tým podčiarknuť vzťah autorovho diela k nášmu mestu.“
Sprístupnenie stálej expozície je súčasťou Roka Jána Koniarka (spolu s galériou ho iniciovalo občianske združenie Trnavské fórum ‘89), v rámci ktorého sa chystá aj vydanie reprezentačnej monografie.
Rozsiahlu reprezentačnú ukážku tvorí okolo šesťdesiat plastík zo zbierok domovskej galérie a dlhodobo požičané diela zo Slovenskej národnej galérie. Vznikom stálej expozície navyše vzniká rovnováha medzi súčasnými priebežnými projektmi, ktoré galéria pripravuje v priestoroch Kopplovho kaštieľa, a medzi klasickou polohou. „Najmä starší ľudia sa cítia istejší pri výtvarnom realizme, a v tejto kombinácii sa potom možno aj tí konzervatívnejší návštevníci budú menej báť našich abstraktných výstav.“
A Viere Jančekovej takisto nebude prekážať, že zrejme už čoraz menej bude rozprávať príznačnú historku svedčiacu o neznalosti diela či existencie tohto sochára. „Stáva sa, že zo zahraničia nám občas príde list začínajúci sa slovami: Drahý pán Koniarek!“
ALEXANDER BALOGH
