Spisovateľ, dramatik a publicista Milan Schulz na konci knihy Hledání zatraceného času vysvetľuje, že napriek jej názvu nič zo svojho života nezatracuje, to len ten čas bol „zatracene“ zamotaný. Jeho spomienkový text to plne potvrdzuje.
Pre mnohých sa Schulz zjavil až po návrate z emigrácie, kam odišiel v roku 1969. Dovtedy boli jeho oázami, v ktorých sa „odohrávalo to, čo doba chcela a vládnuca moc nerada pripúšťala“, divadlo Semafor a Literární noviny. V nich pracoval viac ako pätnásť rokov a keďže bol tiež akousi spojkou s Kultúrnym životom, vracia sa aj k bratislavským stretnutiam s Ladislavom Mňačkom či Jánom a Agnešou Kalinovcami. „Mali sme stále o čom hovoriť a navyše som mohol u Kalinovcov sledovať viedenskú televíziu, čo bol pre mňa zážitok na nezaplatenie.“
Ako televízny kritik sa dostal niekoľkokrát aj na zahraničné festivaly, na jednom z nich sa zoznámil s Pavlom Tigridom. „V najnovšej českej histórii nie je veľa takých postáv, ktoré by sa až s vášnivým zaujatím venovali svojmu národu.“ Pri vzácnych návštevách v parížskej redakcii legendárneho periodika Svědectví, ktoré Tigrid vydával od roku 1956, Schulz netušil, že o niekoľko rokov sa aj on ocitne v emigrácii a bude pracovať v mníchovskej redakcii Slobodnej Európy.
Autentické spomienky, plné známych mien a neznámych historiek, sú príťažlivým pokusom o odmýtizovaný pohľad na pomery v tomto médiu, ktoré malo nespochybniteľný prínos nezávislého informátora pre obyvateľov Československa. A keď sa v ostbloku konečne začali diať zmeny, na ktoré Schulz a jeho kolegovia túžobne čakali, došlo aj na zdanlivo cynický humor: „Musíme ten režim búrať, ale opatrne, aby sme neprišli o prácu.“
