Ľudská skúsenosť nič neznamená, hovorí sa v novom filme Gorana Paskaljeviča Keď sa rodí deň. Srbský režisér je teraz predsedom hlavnej poroty Medzinárodného filmového festivalu a s istou mierou optimizmu prijal prosbu, aby okrem toho viedol aj jednu master class a niečo mladých filmárov naučil. Záujemcov čaká dnes o 11.00 v Sklade č. 7 pri Eurovei.
„Nepripravil som si žiadnu filmovú prednášku, budem asi spomínať na chyby, ktoré som v živote narobil. Vtedy, keď som sa mýlil, som sa najviac naučil,“ hovoril Pasklajevič v rozhovore pre SME. „Okrem toho mám vždy pre študentov ešte jednu radu. Vravím im, aby zabudli na Hollywood a nesnívali, že raz nakrútia veľký americký, žánrový film. S tým neuspejú, pretože nikdy nebudú mať toľko peňazí ako Američania. Ak však budú mať o čom rozprávať a budú pri tom úprimní, ich filmy budú žiť, aj keby ich nakrútili telefónom.“
Vraví, že kolaborovali
Keď sa rodí deň je tento rok srbským kandidátom na medzinárodného Oscara. Sedemdesiatročný učiteľ hudby v ňom dostane nečakané informácie: Nevolá sa tak, ako ho celý život ľudia volali, nie je tým, kým si myslel a svoju rodinu vlastne nikdy nepoznal. Jeho skutoční rodičia zomreli v koncentračnom tábore a on ani nevedel, že taký v Belehrade vôbec je. Na konci života má teda zrazu veľkú úlohu - prijať pravdu.
„Stretol som sa už s veľmi odmietavými reakciami, že práve mňa vybrali na Oscara. Chápem to, vo filme hovorím o tom, že časť Srbov počas druhej svetovej vojny kolaborovala. To nacionalisti stále nevedia prijať, nepripustia, že aj my sme sa podieľali na násilí, a to je aj dôvod, prečo sa to násilie dodnes neskončilo,“ hovorí Goran Paskaljevič. „Aj Francúzi kolaborovali, ale vyrovnali sa s tým a dnes tvoria spolu s Nemcami novú Európu. Zatiaľ čo naši nacionalisti sa dones vyhovárajú na to, že koncentračný tábor v Belehrade bol na území, ktoré vtedy patrilo Chorvátom.“
Videl, ako plakali
Aj na bratislavskom festivale sa film Keď sa rodí deň premieta. Paskaljevič hovorí, že je to zároveň jeho najintímnejší film. Obzvlášť silná je scéna, keď si starý muž predstavuje stretnutie so svojimi mladými rodičmi.
„Mal som premiéru na festivale v Toronte a bol som šťastný, že polovica sály plakala. Aj môj kamarát kritik, ktorý píše pre časopis o nezávislom filme,“ hovorí Paskaljevič. „Keď sme sa stretli, povedal mi: Pekný film, ale trochu si to prehnal s emóciami. Ale ja som videl, ako si plakal, zaprotestoval som. Keby som to prehnal, v sále by si sa smial. Viete, ja to nechápem. Nebudem sa predsa hanbiť za to, že ma niečo dojme. Za to filmy o násilí ľuďom pripadajú normálne.“
Paskaljevič získal v roku 1998 cenu kritikov na festivale v Benátkach za film Sud prachu. „Taká bola vtedy doba,“ hovorí. „Dnes by sa mal svetový film vrátiť k ľudskosti a emóciám, lebo to mu najviac chýba.
