Nedávno sa v rumunskom kláštore stalo nešťastie. Zdravá žena v ňom po dvojtýždňovom pobyte zomrela. Mladý, ale už slávny režisér Cristian Mungiu o tom nakrútil film Za kopcami, ktorý sa premieta na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava. „Ľudia vtedy sledovali senzáciami naplnené správy, rýchlo si spravili názor, nakoniec si povedali, že sa ich to aj tak netýka. Ale kto zauvažoval o tom, čo sa tam naozaj stalo?“ pýta sa CRISTINA FLUTUR, ktorú spolu s jej kolegyňou z filmu vyhlásili za najlepšiu herečku na festivale v Cannes.
Váš film prichádza okrem iného s celkom zaujímavou otázkou: Kto dnes odchádza žiť do kláštora?
„Za každou mníškou a mníchom môže byť nejaký iný príbeh. Mnohých priviedla viera, ale iných zas aj samota, hlad a zima, alebo túžba vyrovnať sa s nevyriešenými vecami a hľadať mier. Niekto v kláštore naozaj nájde dôstojný život, niekto aj Boha. Kto však do kláštora príde nešťastný, ten v ňom, myslím si, nešťastný aj zostane.“
Hráte skutočnú postavu, mladú ženu Alinu, z ktorej sa mníšky pravdepodobne snažili vyhnať diabla. Čo ich k tomu asi priviedlo?
„Alina bola sirotou a dúfala, že v kláštore vyhľadá svoju priateľku, ujde s ňou a potom spolu v Nemecku začnú nový život. V kláštore síce priateľku našla, ale už nie ich starý vzťah. Zistila, že ju už zaujíma len Boh a nič iné nepotrebuje. Ona, naopak, nemala ani Boha, ani vieru, ani nádej, vlastne všetko stratila. Čo sa tak asi s vami v takej chvíli môže stať? Stanete sa agresívnou, hysterickou, šialenou – ale ešte stále to nemusí znamenať, že ste bláznom. Ak si Alina sama vzala život, všetci naokolo jej v tom pomohli.“
Pomohli? To znie dosť vážne.
„To je irónia celého príbehu. Mníšky sa jej asi naozaj snažili pomôcť, chceli konať dobro, v jeho mene rozprávali, rozhodovali sa, konali. Problém je, že každý z nás vníma realitu nejako inak, koľko nás je, toľko je realít. Bohužiaľ, často si myslíme, že vieme lepšie, ako by mali iní žiť a nepočúvame ich. Chceli by sme im dobre, a pritom ich zraňujeme. Arogantne im čosi nanucujeme. Čo potrebovala Alina? Nič, len lásku. Ale nikto to nepočul ani nevidel.“
Ako ľudia reagovali, keď sa tieto nešťastné udalosti v Rumunsku stali?
„Už sme si tak zvykli na senzáciami naplnené správy, že si vypočujeme päťminútový príspevok a vzápätí naň zabudneme. Nijako nás to emocionálne nezasiahne. Zároveň si o tom všetkom dokážeme okamžite urobiť názor, posudzovať a súdiť. Ľudia vtedy kričali: Rumunsko je stredovek! Kto sa však zamyslel nad tým, čo mladé dievčatá donútilo do kláštora vstúpiť? Kto zauvažoval, či je dnes náboženstvo tým, čím má byť, čo znamená veriť v Boha a pomáhať? Cristian Mungiu o tom preto s nami skúsil nakrútiť film.“
Názov filmu Za kopcami však naozaj odkazuje na život akoby v inom čase a na inom mieste, ako je súčasná civilizácia.
„Nezdá sa mi, že by sme dnes boli oveľa civilizovanejší ako inokedy. Stále je veľa vecí možných aj v 21. storočí, toto storočie je brutálne. Ak to nie sú vojny, je to domáce násilie. Žena príde z roboty domov a manžel ju zbije len preto, že sa nenajedol. Ak by sme boli civilizovaní, znamenalo by to, že sa navzájom rešpektujeme, že sme tolerantní a láskaví. Lenže od toho sme ďaleko. To si o sebe nemôžeme ani myslieť.“
Premiéra tohto filmu v Cannes musela asi Rumunov vzrušovať. Čo o ňom hovorili?
„Ľudia naň mali názor, ešte ho ani nevideli. Dalo sa to očakávať, väčšinou tak reagujú, keď vznikne nejaký film o politike a náboženstve.“
Čo komplikuje normálnu diskusiu o takom filme?
„Ešte potrebujeme odvahu. Donedávna sme predsa mohli otvorene rozprávať len o máločom. Kto bude mať otvorené srdce a myseľ, hádam v tomto filme uvidí príbeh dvoch ľudských bytostí, ktoré boli obeťou systému. Keď nahliadame do života iných, často pritom s ľahkosťou mávneme rukou, lebo veď to nakoniec nie je naša vec a držíme si od všetkého odstup. Ale tentoraz ide o náboženstvo, a to je dôležitá súčasť našich životov.“
Akú pozíciu má dnes v rumunskej spoločnosti? Záverečná scéna filmu, keď sa mníšky vezú v špinavom aute, sa dá interpretovať aj veľmi kriticky.
„Dá sa to interpretovať aj tak, že sa cítili vinné. Pretože tento film je aj o používaní vlastného mozgu. Keď sa stávame súčasťou nejakého systému, zvykneme prijímať jeho pravidlá bez toho, že by sme zvážili, či sú vhodné a užitočné. Niekedy treba viac veriť srdcu ako predkladaným myšlienkam autorít. Alina bola sklamaná, keď počula svoju kamarátku rozprávať neznáme, cudzie vety. A čia to bola vina, že to sklamanie nakoniec nevydržala? Že bola prislabá? Alebo že systém bol prisilný?“
Režisér Mungiu už v Cannes zvíťazil s filmom 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni, tentoraz dostal cenu za najlepší scenár. V čom je jeho tajomstvo?
„Môžem povedať len to, ako ho vidím ja: že je veľmi skromný, má rád ľudí a je vždy ochotný ich počúvať. Keď sme sa stretli na konkurze, najprv sme sa len rozprávali o rodičoch, priateľoch, o láske. Nepotreboval, aby som poznala celý kontext príbehu a miesto mojej postavy v ňom, bol len zvedavý, ako sa na ňu dokážem napojiť. Mnoho vecí sme vnímali rovnako a bol to vlastne zázrak, že som niekoho takého stretla. Cítila som sa, akoby som lietala.“
Herečkou ste pritom ešte celkom krátko.
„Najprv som študovala anglickú literatúru. Isto mi pomohlo, že som len čítala a čítala, vďaka tomu dnes dokážem vnímať text úplne inak. Herectvo ma zas naučilo byť tolerantnou, ľahšie vstúpiť do hlavy niekoho iného a vidieť jeho dôvody konania a motivácie v živote. Pýtam sa, sú veci tak, alebo môžu byť aj inak? Vlastne ma to učí žiť.“
Ako to potom vyzeralo v Cannes, keď vás aj vašu kolegyňu z filmu vyhlasovali za najlepšiu herečku?
„Ani sme si nestihli uvedomiť, čo sa deje, všetko sa stalo tak rýchlo. V stredu sme odchádzali domov a v nedeľu predpoludním nám zavolali, že sa máme vrátiť, že nás tam večer potrebujú. Lenže telefonovali aj Cristianovi, a tak sme nevedeli, aká cena nás môže čakať.“
Trúfli ste si cestou v lietadle zasnívať?
„Len sme sa rozprávali o tom, aký si spravíme účes a aký budeme mať mejkap. Čiže len také drobné ženské veci. A ani na to sme poriadne nemali čas, aj šaty – krásne – sme si vyzdvihli až na letisku v Nice.“
Tento festival je trochu bláznivý svet a herci v ňom majú mimoriadnu dôležitosť. Ako ste to prežívali?
„Tá dôležitosť závisí aj od toho, ako kto vníma seba samého. Ak sa vníma neprimerane dôležito, je to súčasťou jeho slobodnej vôle, rozhodnutia, kým chce byť a je to teda jeho problém. To, ako vidím seba a ľudí okolo, je zase súčasťou mojej reality a mojich rozhodnutí. Pre mňa slávny človek naďalej zostane len ľudskou bytosťou.“
No museli ste vidieť, koľko ľudí tam chodí s ochranným múrom okolo seba. Stihli ste pochopiť prečo?
„Obranná vrstva okolo nich je naozaj šialená, ale v podstate sa dá pochopiť. Keď všetci od vás niečo chcú, potrebujete sa v jednej chvíli pred tým bláznovstvom ochrániť. Nemôžem nikoho hodnotiť, to by bolo aj proti duchu nášho filmu. Veľa vecí nás núti k tomu, aby sme stále niekoho súdili, porovnávali sa s inými a súťažili s nimi. Aj to sú drobnosti, ktoré neskôr môžu viesť k tragédii, nemusíme sa ani hádať o tom, či je správnejšie kresťanstvo, alebo duchovné tradície v Ázii. Sme všetci ľudia, to je základná pravda. Čo iné potrebujeme vedieť? Ešte by sme mohli zájsť na Mesiac a pozrieť sa na náš svet zhora. Videli by sme len, akí sme všetci rovnakí.“
