Sobotňajší večer v bratislavskom Nultom priestore A4 v YMCA sa volá Náš Ciel je Zajíček. K dokonalosti slovnej hračky chýba len mäkčeň v mene filmového teoretika Martina Ciela, ale na tom sa nič zmeniť nedá. Zrejmé je však, že on a PAVEL ZAJÍČEK a jeho DG 307 sú protagonistami tohto podujatia Noci divadiel. Doplní ich kapela Urband, ktorej zmes hudby sa označuje aj ako „pouličný šraml“.
V Urbande hrá huslista Tomáš Vtípil, ktorý sa predstaví aj vo vašej formácii. Ako je to vlastne so zložením DG 307. V Bratislave ste už hrali aj v osemčlennej zostave, niekedy ste reprezentantom tohto názvu, znamenajúceho diagnózu, ktorej predstieraním ste sa kedysi vyhli vojenskej službe, len vy sám.
„Teraz sú to už len nič neznamenajúce písmenká a čísla, svoj pôvodný náboj už stratil. Ale na druhej strane pre mňa to zmysel má, predstavujú podstatnú časť mojej hudobnej činnosti. Veď predsa nemožno zabudnúť napríklad na dlhoročnú spoluprácu s Mejlom Hlavsom, s ktorým sme kapelu v roku 1973 založili.“
Jej činnosť prerušilo vaše ročné väzenie, keď ste boli spolu s Ivanom „Magorom“ Jirousom, Svatoplukom Karáskom a Vratislavom Brabencom odsúdení v procese s kapelou The Plastic People of The Universe. V roku 1979 ste skupinu obnovili a do tretice potom v 90. rokoch po vašom návrate z exilu.
„Okrem tých minulých vynútených zmien sa kapela mení aj vo svojej tretej, ponovembrovej ére, to je pravda. Premeny patria k životu. Nakoniec, aj môj návrat z emigrácie vo Švédsku a neskôr v Spojených štátoch bol tiež jednou z premien. Veď návraty sú len prevrátenými odchodmi. Ale aby som sa vrátil k sobotňajšej zostave kapely, bude to vlastne trio, kde okrem mňa a spomínaného Vtípila bude ešte bubeník Petr Fučík.“
Dá sa teda s istým zveličením povedať, že DG 307 je skôr než hudobnou formáciou vaším otvoreným poetickým projektom, skúmajúcim rôzne formy drsného prepojenia slova a zvuku?
„Dá, je to tak nejako. Tentoraz sa predstavíme kompozíciou Básne ostrova, sú to texty z hlbokej minulosti, je v nich aj inšpirácia či priamo citácia mojej korešpondencie s Magorom zo začiatku osemdesiatych rokov. Je to situačný text, starý tridsať rokov, medzičasom, vlastne práve pred rokom Magor umrel, aj ja už starnem, ale ten text je nadčasový, stále silný. A verím, že nielen pre mňa.“
Vyšlo vám niekoľko zbierok poézie, vaše spievané, či skôr deklamované texty sú tiež čistými básňami. Ako vznikajú, myslíte pri tvorbe na ich ďalší osud?
„V živote som nenapísal text s vedomím toho, že by mal byť zhudobnený, nikdy som nepísal piesňové texty, tá hudba prichádzala vždy až neskôr. Tak je to aj s mojou najnovšou knihou Chvění, sú to básne, a možno niekedy niektoré zhudobním.“
Sobotňajšie podujatie má dátum 17. november. Ako ho vnímate po dvadsiatich troch rokoch?
„Nevnímam. Hlboko si ctím tradíciu, ale nemám rád spomienky a spomínanie. No uvedomujem si dôležitosť hovoriť o tomto dátume a udalostiach s ním spojených kvôli mladým ľuďom. Verím im, potrebujú vedieť, ako to bolo, a neustále sa presviedčam, že sú veľmi vnímaví. Vedie ma k tomu osobná skúsenosť, že akceptujú aj poéziu. Znamená to, že niekde medzi generáciami leží spoločný jazyk. Neviem, čo to je, ako to je, ale funguje to.“
