ADRIANA KUČEROVÁ pôvodne vyštudovala pedagogiku, no v roku 2005 vyhrala prestížnu spevácku súťaž v Rakúsku a z čerstvej absolventky VŠMU sa odrazu stala vyhľadávaná svetová sopranistka. Účinkuje viac v zahraničí než doma, ale už zajtra ju uvidíte v koncertnej sérii Veľké slovenské hlasy v bratislavskej Redute.
Po víťazstve v prestížnej súťaži Hans Gabor Belvedere ste sa obávali, či vás práca neprevalcuje. Ako to vidíte po siedmich rokoch?
„Mám pocit, že dobrá. Netlačia ma do neadekvátnych úloh, stále spievam lyrické party. Akurát k dievčenskej Adine, Norine, Sophie, Zuzanke časom pribudli aj vážnejšie postavy: Anne Trulove, Romilda, naposledy Gilda.“
Presadili ste sa medzi vysokými lyrickými hlasmi, kde vládne najväčšia konkurencia. Čo vnímate ako svoju výhodu voči kolegyniam?
„Asi psychickú pohodu a radosť z toho, čo robím. Milujem stáť na javisku. Som veľké dieťa, opera je pre mňa hrou. Omnoho radšej než samotné predstavenia mám skúšobný proces, keď sa hľadá a vytvára čosi nové. Od tohto čara objavovania som závislá viac než od potlesku.“
Spievate pod vedením renomovaných dirigentov – Barenboima, Boltona, Dudamela, Harnoncourta, Jurowského, Luisiho, Mutiho, Spinosiho. Ktorý vás najviac posunul?
„Najzaujímavejšia bola spolupráca s Nicolausom Harnoncourtom na Stravinského Osude zhýralca v Theater an der Wien. Vo veľkých operných domoch to zväčša funguje tak, že inscenáciu hudobne pripraví asistent a dirigent dá produkcii definitívnu podobu až pár dní pred premiérou. Harnoncourt s nami strávil celý štvortýždňový skúšobný proces, vypracovali sme najmenšie detaily.“
Harnoncourt je elegantný pán zo starej školy, Martin Kušej provokujúci režisér. Našli spoločnú reč?
„Človek by povedal, že to nemôže fungovať. Postaviť pred Harnoncourta dvadsať nahých štatistov imitujúcich kopulačné pohyby, to chce odvahu. A predsa sa tie dva diametrálne odlišné svety harmonizovali. Bola to naozaj nádherná produkcia.“
Takže ste imúnna voči režisérskym extravagantnostiam? Na začiatku medzinárodnej kariéry vás potrápila Doris Dori.
„Už som sa ostrieľala. Do salzburskej ’baumaxovej’ inscenácie La finta giardiniera som skočila rovno zo školy – peknučká, vyžehlená – a zažila som šok. Odvtedy som účinkovala v rôznych projektoch. Nie som si istá, či si divák užije bláznovstvá, ktoré mu servírujú súčasní režiséri. Ale ja sa z nich teším.“
Žiadne negatívne skúsenosti s režisérskym divadlom?
„Mám veľmi rada moderné inscenácie, ktorých koncepcie tvorcovia vymysleli a domysleli. Len s nepripraveným režisérom je ťažká práca. Vtedy musia speváci zo seba dolovať omnoho viac než obvykle a režisér čaká, čo z toho vznikne. Aj v najvyššom rangu sa dá stretnúť s nedostatkom profesionality.“
Na bratislavskom koncerte popri áriách z vašich profilových postáv a piesňach Dvořáka, Schneidera-Trnavského či Debussyho zaznie skladba Jevgenija Iršaia. Máte vzťah k slovenskej tvorbe?
„Iršaiov Menuet na ostrove je poloscénická kompozícia, ktorú treba nielen zaspievať, ale aj zahrať. Na koncertoch v Nemecku a vo Francúzsku poslucháči skvelo reagovali, hoci nemohli rozumieť slovenskému textu. Ak sa projekt neprieči mojim morálnym zásadám, dám sa nahovoriť na všetko, čo znie zaujímavo, uletene, inak. Veľmi rada uvádzam neznáme veci. A keď je to pôvodná slovenská skladba, o to lepšie.“
Dievča z malého mesta sa v dvadsiatke náhodou dostane k opere a spraví medzinárodnú kariéru, to znie ako príbeh z rozprávky. Má úspech aj temné stránky?
„Minimálne jednu. Pendlujeme z miesta na miesto, naša existencia je šnúrou mikroživotov. Derniéra často ukončí nielen produkciu, ale aj kontakt s ľuďmi, ktorých si obľúbite. Pri tomto spôsobe života je veľmi náročné vybudovať si pevný partnerský vzťah.“
Ste jednou z mála operných umelkýň, o ktorú sa zaujíma bulvár. Ako to zvládate?
„Neteší ma to, nerada sa zviditeľňujem. A keď, tak v súvislosti s prácou – ako speváčka, nie ako niekoho partnerka alebo hviezda plesu. No na druhej strane je možno dobré, keď nás ľudia nevnímajú ako éterické bytosti, ktoré sa pohybujú so šálmi na krkoch v ochranných bublinách.“
