Ján Kekeli dal svojim fotografiám prírody všetko, treba ich vidieť naživo v plnej veľkosti.
Keď s jednou z fotografií zo série Obrazy krajiny vyhral tento rok súťaž Foto roka, mnohí boli zaskočení. Chodili okolo tých fotografií, dlho visiacich vonku na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, a krútili hlavami.
Už prvý diskusný príspevok pod článkom s fotkami Jána Kekeliho na našom webe predznamenal, čo bude nasledovať: „Sú to technicky slabé a kompozične priemerné cvaknutia z prechádzok, akých má každý majiteľ kompaktu stovky,“ písalo sa v ňom.
Tak prečo vyhral? Prečo bol za ne dokonca finalistom prestížnej európskej ceny Startpoint? Sú to iba cvaknutia, akých má každý turista stovky?
Teraz ich máte možnosť ešte pár dní vidieť naživo v bratislavskom Photoporte v originálnom veľkom formáte. Ale nie je to posledná šanca, ich autor plánuje v projekte pokračovať. A to je dobre.
Dolina Zeleného plesa.
Toto sú kamzíky
Ján Kekeli je čerstvým absolventom VŠVU. Počas školy fotil všeličo, najmä dokument. Až posledné dva roky sa začal venovať krajine. „Krajinu mám veľmi rád, vyplynulo to teda nejako prirodzene, až ma to napokon úplne pohltilo. Navyše som začal robiť s veľkoformátovou kamerou, a tá krajine sedí,“ vysvetľuje.
Kto pozná prácu s fotoaparátom na veľký formát negatívu (102 x 127 milimetrov) vie, že to nie je ani jednoduché, ani lacné a ísť s ňou len tak na prechádzku je takmer nemožné. Kekeli chodil zväčša naisto, na známe miesta pod Tatrami, odkiaľ pochádza, a do lužných lesov okolo Bratislavy.
„Chcel som dať krajine veľkorysosť, priestor, chcel som, aby na nej boli všetky detaily, aby v nej divák stále dokázal nájsť niečo nové,“ ukazuje kamzíky na fotke z doliny Zeleného plesa. Aj pre snahu o veľkorysosť si zvolil formu diptychov. Nejde teda o jednu rozdelenú fotografiu, ale o dva samostatné zábery.
Dokument krajinomaľby
Najprv fotil miesta vyľudnené, málo poznačené ľudským zásahom, neskôr pribudla aj urbánna krajina. „Po prvých záberoch som zistil, že mi to veľmi pripomína krajinomaľbu 19. storočia, zároveň v tom však vidím aj prepojenie s dokumentom. Na niektorých fotkách sú aj ľudia. To, ako sú oblečení, čo robia, aké stavby sú za nimi postavené, hovorí o konkrétnom mieste a čase,“ dodáva.
Spolu urobil asi 150 záberov, do finálneho výberu sa dostalo dvadsať, teda desať diptychov. Všetky ešte nie sú ani fyzicky hotové, každý totiž autora stojí okolo 1300 eur, sú totiž na špeciálnom podklade.
Žiaden blaf
Teraz má Ján Kekeli v pláne ďalšie projekty, no v Obrazoch krajiny chce pokračovať. Nejde o to, či s nimi vyhral nejakú súťaž. Ani o to, čo si o nich myslia teoretici. Celá ich výnimočnosť je úplne jednoduchá, a možno preto sa niekomu zdá, že to nie je výnimočnosť, ale slabina.
Ich autor totiž urobil všetko, dal im energiu, dal im atmosféru, dal život a príbehy ľuďom a miestam, ktoré zachytil. Teraz je rad na divákovi, ktorý musí prísť, pred ne sa fyzicky postaviť a dívať sa. Vtedy to funguje. Je to, ako keď chcete naozaj zažiť krajinu, musíte do nej ísť.
A možno sa niekomu zdá, že ten veľký formát je na efekt, že má diváka iba slepo ohúriť či pôsobiť „umelecky“. V tomto prípade je však úplne opodstatnený. Má čím ohúriť. A dokonca je aj akýmsi podnetom uvažovania nad tým, načo sú nám gigabajty pekných dát, ktorými sa iba rýchlo preklikávame. Mňa Obrazy krajiny pohltili. Dávam im pomyselný like.
Čierny Váh.
Mlyn.
Nad lomom.
