Keď hudobný kritik Jiří Černý počul pred šiestimi rokmi debutový album Sylvie Krobovej, užasnuto sa opýtal: „Preboha, kde ste boli doteraz?“ Krobová skutočne vstúpila na pesničkársku scénu ako zjavenie, a kým tak urobila, vyštudovala operný spev a pôsobila v renomovaných súboroch klasickej i rockovej hudby. Stíha aj účinkovať v divadlách, vzťah k dramatickému umeniu získala už doma na Hrádečku, kde jej otec Andrej Krob inscenoval hry svojho suseda Václava Havla v Divadle Na tahu.
Sama si skladá pesničky, píše texty, hrá na piano a akordeón, a nezameniteľne spieva. To platí aj o albume Svět podivínů, kde je jej hráčskym partnerom Tomáš Alferi, tiež pianista a akordeónista. Neobvyklá nástrojová kombinácia aj pri svojej úspornosti vytvára pestrý a súčasne konzistentný hudobný sprievod. Hráči si inštrumenty striedajú, prehadzujú, niekde zdvojujú - dve piana znejú v skladbe Prám a dva akordeóny v titulnej skladbe.
Krobová nielen v jednej piesni, ale prakticky v každom verši virtuózne spája prednosti školeného hlasu s kriklúnskym či šarlatánskym prejavom. Táto nevídaná kombinácia je o to pôsobivejšia, že neslúži na vyrozprávanie príbehov, jej texty sú totiž lyrickými básňami plnými metafor bolestí i nádejí. „Pod prachovkou času se vrství tichý vzkaz, / až odejdeme mezi hvězdy, ukáže se zas / tichým poselstvím těm, co přijdou, / že z téhle bolesti příště vyjdou.“
