Vynález fonografu stál pri premene hudby na biznis. FOTO – EMI
sa vracajú k sume tristo korún. Za domáce tituly od prvého októbra už nezaplatíme v žiadnom obchode viac ako 299 korún. „V niečom sme predbehli dianie vonku,“ ironicky poznamenáva Róbert Sedlák, riaditeľ vydavateľstva Sony Music/Bonton. „U nás sa prejavilo vypuklejšie než vonku to, že ľudia skôr dajú peniaze na živobytie, než na kultúru.“
Pre vydavateľstvá boli zlatými časmi hudobného trhu roky 1997 – 1998. „Umelcovi sme vedeli poskytnúť komfort,“ hovorí Róbert Sedlák.
Zľavovanie z budúcnosti
„Vraj vydavatelia sú tí, ktorí zarábajú veľké peniaze, a nechcú zľavovať na cene nosiča,“ hovorí Peter Riava, riaditeľ pobočky vydavateľstva Universal Music na Slovensku. „Napriek tomu prichádzame s novou cenovou politikou. Domáce cédečko na pulte obchodu nebude stáť viac ako 299 korún, a to aj Richard Müller, Meky Žbirka či Paľo Habera – to budú tie najdrahšie, ostatné budú ešte lacnejšie. České cédečká budú stáť 349 korún.“
Aj vydavateľstvá napokon museli pripustiť, že ľudia prestali chodiť do predajní nosičov. „Môžem otvorene povedať, že keby to takto malo pokračovať ďalej, za rok môže zavrieť väčšina hudobných vydavateľstiev,“ hovorí Peter Riava.
„Zlacnenie domácej hudby sme teda poňali ako kampaň, v ktorej za rok chceme naučiť ľudí znovu navštevovať predajne, s cieľom podporiť slovenskú tvorbu, a nie hudobné vydavateľstvá.“ Zahraničné cédečká však ostanú rovnako drahé: „Tu naozaj nemáme možnosť zľavy,“ hovorí Riava. Česi však zahraničné tituly zlacnili na 499 korún. „Pretože zistili, že predávajú zahraničné veci drahšie ako Nemci. Teda nezľavnili, ale upravili ceny na európsku úroveň,“ dodáva.
Napriek tomu, že pri výrobe cédečka – od nahrávania po promo – ťažko zľaviť z niečoho, na čo si interpreti zvykli, najväčšie labely našli spôsob: „Zľavujeme z našich budúcich ziskov,“ hovorí Riava. Na čo obchodníci vravia: „Bolo načase.“
„Sony Music/Bonton prišlo s nízkymi cenami lokálnych nosičov v rámci kampane Bližšie k ľuďom už pred pol rokom,“ hovorí jeho riaditeľ. „Novinkový domáci titul za 350 na pulte nemal nikto.“ Kampaň však neudrela ľuďom do očí podľa očakávaní. Sedlák: „Nefunguje to tak, že s polovičnou cenou predám dvakrát toľko. Mám skôr pocit, že tu ťažšie prijímame nové kapely a záujem o hudbu je z roka na rok menší. Neviem to odmerať číslami, pretože ľudia asi nemusia vlastniť originál, stačí im mať doma hŕbu napálených diskov.“
Vrátiť si dôležitosť
Proti ľahko dostupným napaľovačkám sa dá bojovať nízkymi cenami albumov. Odkiaľ na ne majú vydavateľstvá vziať? „Ak nájdeme silu s interpretom robiť v skoro amatérskych podmienkach: lacné fotenie, klip, lacné nahrávanie niekde v Ilave, vypustíme kampaň a ostaneme pri výlepe plagátov. Veľkú kampaň môžu čakať len interpreti, ktorí garantujú predaj, napríklad Richard Müller,“ myslí si Sedlák. Z koláča ziskov chcú takto napaľovačom ubrať 30 – 40 percent. Peter Riava k tomu dodáva: „Na cédečkách najviac zarába štát, ktorý na ne dal dvadsaťtripercentnú DPH, pričom na knižky platí DPH desať percent. Existuje na to nejaký dôvod?“
Vydavateľstvo Universal, ktoré zastupuje najviac slovenských interpretov, ale aj ďalšie hudobné firmy, hovoria o reštartovaní trhu a tým aj o pokuse vrátiť si pôvodnú dôležitosť na ceste hudby od kapely k poslucháčom. Tú im prekrížili piráti, ktorí naučili ľudí nedávať veľa peňazí za hudbu, keď nemusia. „Fungovanie hudobného trhu závisí aj od kultúry národa. Mám pocit, že nemôžeme bojovať proti osemnásťkorunovým čistým diskom,“ hovorí Róbert Sedlák. „Ale iná cesta, ako znížiť cenu a povedať ľuďom, že je tu hudba a nové talenty, nie je.“
Fanúšikovia hudby, ktorí za napálený disk zaplatia 150 korún, vidia za vysokou cenou albumov v obchodoch vydavateľov. Nevyhranený postoj k napaľovaniu majú aj samotní umelci, ktorých vraj piráti okrádajú najviac. „Na autogramiádu si ľudia donesú napálené disky a umelec nepovie: strať sa mi z očí – on si chráni svojich fanúšikov a ja to chápem,“ hovorí Sedlák. Interpretov navyše viac ako predaj albumov zaujíma to, ako sú hraní v rádiách – od toho závisí výška ich tantiém, ktoré u vychyteného speváka predstavujú slušné peniaze. A tých šťastnejších živia aj koncerty. Koho teda vlastne chráni vydavateľstvo – seba, kapelu alebo poslucháča?
Koľko stojí interpret?
„Je jasné, že hudba bez cédečka nezmizne absolútne. Bez diskov však budeme chudobnejší o jeden z kanálov, cez ktoré sa hudba môže dostať k ľuďom. Na Slovensku dnes už v podstate žiadne iné formy, ako by sa mohla šíriť smerom k širokému okruhu poslucháčov, neexistujú,“ hovorí Slavomír Olšovský, riaditeľ Medzinárodnej federácie fonografického priemyslu (IFPI). „Keď kapela teraz urobí desať koncertov, nazve to veľkým turné. Rádiá sa domácej hudbe venujú stále málo a pri zvažovaní, koho z domácich hrať, pozerajú na to, ako sa ktorý interpret predáva.“ Lenže naopak to nefunguje – hranosť nesúvisí s predajnosťou. Fanúšikovia nestoja fronty na album, ktorý sa hráva. „Môže sa stať, že slovenská hudba, to bude len Kirschnerová, Müller, Habera a Elán, ktorí si na seba vedia zarobiť,“ dodáva Olšovský.
Časť zo zisku za predané nosiče vráža vydavateľ do nahrávania a promovania nových albumov. „Za štúdio v Bratislave platíme sedemtisíc korún na deň a kapela tam chce byť aspoň mesiac, za klip dáme stotisíc a nedajbože chceme robiť promokampaň v televízii, kde chcú za šoty absurdné sumy. Ak by sme mali predávať disky po dvesto korún, bod, v ktorom sa splatia náklady, by prišiel po desiatich tisícoch predaných nosičoch. Dnes majú Zlatú platňu za predaj sedem a pol tisíca nosičov u nás možno štyria ľudia,“ hovorí Sedlák.
Hudba sa nedá zabiť
Pre Riavu z Universal Music je záchranou budúcnosť a s ňou iná forma šírenia hudby alebo nové zakódovanie diskov.
Malým modelom, ako by to mohlo fungovať, je projekt kapely Wedding Band, ktorú vydáva Sony: „Spolupracujeme s producentom, je v tom rádio, náklady sú rozdelené a disk by nemal stáť viac ako 300 korún. Skúsiť to chceme a uvidíme, či sa to odrazí,“ hovorí Róbert Sedlák.
Realisticky však dodáva: „Nemáme existenčný strach. Nemuseli sme prepustiť polovicu z toho mála zamestnancov, čo máme, ani si prenajať maringotku za mestom. Ak by sme zanikli – nič sa nestane. Vždy niekto prežije, budú sa robiť nahrávky na kolene a potom sa nájde niekto, kto otvorí veľkú firmu a bude investovať. Veľké vydavateľstvá nie sú o luxuse a prepychu, je to normálny vývoj a ľudia rozhodnú, či chcú hudbu v peknej podobe, alebo ako underground.“
DENISA VOLOŠČUKOVÁ
