Jej autor, spisovateľ Dušan Mitana vytvoril text, ktorý mu priniesol morálne odsúdenie, obvinenie z „kafkovčiny“, ale aj slávu a čitateľov.Keď sa električka s trhnutím zastavila a ľudia sa začali tlačiť k východom, keď nás odtrhli od seba a niesli každého k iným dverám, vtedy som ju na okamih zbadal z profilu. S úpornou zúfalosťou sa snažila vzopnúť mase, ktorá ju tlačila von, snažila sa pootočiť hlavu a zapamätať si ma, akoby tušila ten banálny koniec. Zmizla mi z dohľadu, ale stále som bol pokojný, vonku sa stretneme. Keď som už mal vystúpiť, keď som bol na poslednom schodíku, zvonku sa začali hrnúť noví cestujúci, ktorí ma zatlačili opäť dovnútra, a hoci som kričal, hoci som reval: Vystupujem, preboha, vystupujem, nikto si ma nevšímal; takých, čo sa nedostali von, bolo viac. Pohli sme sa a žena, ktorej som nikdy nevidel tvár, zostala na zastávke. Iba na okamih som ju zbadal z profilu, to však nestačilo na to, aby som ju neskôr mohol nájsť medzi množstvom podobných žien, s podobnými vlasmi, s podobnou hnedastou, vláčnou, mladistvou pokožkou. Nemala žiadne zvláštne znamenie.
Je horúce letné popoludnie, blíži sa búrka a rozprávač, hrdina poviedky, čaká na meškajúcu električku. S ním aj ďalšie desiatky spoluobčanov, takže keď električka konečne príde, hrdinu dav vtiahne dnu a vtlačí ako sardinku medzi iné rozhorúčené telá.
Po krátkom utrpení, spôsobenom kontaktom s dychom a smradom nejakého robotníka, dav hrdinu natlačí na mladé ženské telo. Nevidí jej tvár, je bruchom pritlačený na jej chrbát a medzi ním a slečnou sa odrazu rozbehne nikým nepozorovaná hra dotykov, ktorá sa skončí úspešným pohlavným stykom.
Lenže opäť zasiahne náhoda - keď električka zastane, dav slečnu strhne so sebou, hrdinovi sa nepodarí vystúpiť, a tak sa nikdy nedozvie, ako neznáma vlastne vyzerala.
Dá sa to?
Dej poviedky V električke je naozaj jednoduchý, sama poviedka je krátka, preto sa nemôžeme čudovať, že v istom veku (najčastejšie v puberte) je dobrovoľným povinným čítaním. A to aj dnes, keď je literatúry a textov o sexe k dispozícii dosť.
Po prečítaní potom mládež rieši jeden základný problém: dá sa vôbec niečo také? Súložiť postojačky v električke? Autor, spisovateľ Dušan Mitana riešil aj iný problém: nezávisle od seba sa mu ozvalo dvanásť žien, ktoré o sebe tvrdili, že práve ony sú hrdinkami súlože v električke, že práve im sa to prihodilo.
Takže sa to asi dá.
V Klube spisovateľov, mieste, kde sa DM často spoločensky realizoval. Zľava: neznámy
mladík, hudobník Marián Varga, herec Ady Hajdu, spisovateľ Dušan Dušek, Dušan Mitana a skladateľ Vlado Godár. Foto - Peter Procházka
V prvej lige
Dušan Mitana (1946) je dnes klasikom slovenskej literatúry a to naozaj zaslúženým. Množstvo štúdií, recenzií, polemík i kritík, ktoré o ňom a jeho diele napísali vedci a kritici, je úctyhodné.
Z celej svojej literárnej generácie vytŕčal asi najviac a v podstate to aj najviac schytával. Keď v polovici šesťdesiatych rokov prišiel do Bratislavy študovať žurnalistiku, rýchlo sa zapojil do literárneho i spoločenského života a čoskoro v tejto oblasti kopal prvú ligu.
Jeho schopnosť piť, kým je čo, a popri tom sa agresívne hádať alebo aj pobiť, bola všeobecne známa rovnako ako jeho literárny talent. Celý kvas a slobodu šesťdesiatych rokov si Mitana užíval ako študent, redaktor mesačníka Mladá tvorba a neskôr opäť študent dramaturgie na VŠMU.
Škrt cez rozpočet mu urobil príchod ruských okupačných vojsk v roku 1968 a čiastočne aj to, že si založil rodinu.
Psie dni
Mitanova prvotina, zbierka poviedok Psie dni (1970) stihla vyjsť v poslednej chvíli. Na Slovensku už bola rozbehnutá normalizácia a začali sa čistky. Kontrolovali sa edičné plány vydavateľstiev a úradníci z nich vyhadzovali škodlivé či nebezpečné knihy.
Knihy, ktoré sa dostali do distribúcie, sa z nej sťahovali, vyraďovali ich z obchodov či knižníc. Psie dni a v nich aj poviedka V električke prekĺzli. Kniha vyšla v nízkom náklade, ale ten stačil na to, aby sa z nej postupne stalo kultové čítanie dospievajúcej mládeže. D
Dvadsaťštyriročný Mitana dokázal veľmi dôkladne a presne zachytiť pocity mladého človeka pri stretnutí s realitou a bežným každodenným životom, navyše to urobil skvelým literárnym štýlom, drzým jazykom a s nezvyčajnou otvorenosťou – aj sexuálnou.
Okáli
Mitana, ktorý nikdy nerešpektoval autority, si za krátky čas svojho redaktorovania dokázal narobiť plno nepriateľov – najmä medzi o generáciu staršími spisovateľmi a kritikmi. Takže pomsta prišla rýchlo a tvrdo.
Zaslúžilý literárny kritik Daniel Okáli napísal zničujúcu recenziu a nazval ju Psie dni slovenskej prózy. Na pretras prišla aj poviedka V električke: „Hrdina v preplnenej električke pohlavne obcuje s neznámou ženou a, samozrejme, tento akt považuje za potrebné podrobne opísať slovami,“ čo predstavovalo nebezpečné „prenikanie západnej ideológie s jej absurditou a etickou rozvrátenosťou“ do socialistickej spoločnosti, lebo „hoci sa aj u nás zamilované páry objímajú v električkách“, Mitanov text „prekračuje hranice únosnosti a jeho próza pôsobí rozkladne a amorálne“.
Okáli to napokon uzavrel: „Etická a ideová bezvýchodiskovosť Psích dní, odporujúca základným funkčným a humanizačným princípom socializmu, je príznakom 'kafkovčiny', hoci neústí do oslavy brutality a násilia ako na Západe. Zámery Mitanových Psích dní sú v príkrom rozpore s Leninovými slovami o poslaní umenia a literatúry...“
Sex
Dnes už ťažko môže niekto rozumieť ideologickému slovníku literárnej kritiky a nezmyselným požiadavkám, ktoré na literatúru kládli komunistickí ideológovia. Mitana však mohol byť rád, že sa písal rok 1971, a nie 1951, pretože vtedy by šiel priamo do väzenia.
Aj keď spor bol zdanlivo ideologický, v podstate šlo o generačnú roztržku – mladí spisovatelia písali úplne ináč ako generácia pred nimi, navyše podaktorí dávali najavo pohŕdanie svojimi predchodcami. Mitana sa navyše stal priekopníkom atraktívneho žánru tzv. mystery stories, čiže tajomných príbehov s čudným koncom, ktoré so socialistickým realizmom nemali nič spoločné.
Nuž a najväčší dôvod na nenávisť bol sex. Na prudérnom Slovensku bol sex vždy tabu a Mitana nielen V električke, ale aj v ostatných poviedkach píše o sexe otvorene a bez zábran, súloží sa v nich z kratochvíle, len tak, čo bol z istého pohľadu aj smrteľný hriech.
Čo čítať?
Mitana však prežil a čas napokon ukázal, že je naozaj geniálny autor. Jeho poviedky ani štyridsať rokov od napísania nezostarli, stále sú rovnako aktuálne a svieže, tajomné i vzrušujúce.
Na zoznámenie sa s majstrovou tvorbou odporúčam jeho prvé tri knihy: Psie dni (1970), Patagóniu (1973) a Nočné správy (1976), ktoré vyšli vo viacerých reedíciách. Pokročilým odporúčam aj neskoršiu tvorbu, ktorá však vyžaduje viac čítania i premýšľania.
