Svoju šesťdesiatku nedávno oslávil na pôde našej prvej divadelnej scény, odkiaľ pred rokmi nespokojný odišiel. ĽUBOMÍR PAULOVIČ patrí medzi najznámejších a najobsadzovanejších slovenských hercov, skúšal to však aj ako starosta rodnej obce či riaditeľ divadla.
Zahrali ste si takmer v stovke filmových a televíznych titulov. Na čo z toho spomínate rád?
Prvé filmy, to sú najkrajšie spomienky. Lebo sú to prvé vzrušujúce dotyky s krásnym, túžobným, neznámym. Napríklad Pani Heléne, môj úplne prvý film. Režíroval ho Vido Horňák a hrali v ňom Jana Brejchová, maďarský herec István Bujtor, Ivan Mistrík, Ivan Palúch, Alfréd Swan a ja, ešte ako študent VŠMU. Bol to krásny film, nakrútený podľa autobiografickej poviedky spisovateľa a výtvarníka Milana Mitrovského. Rozprával o skupine výtvarníkov, medzi ktorými bola jedna krásna baba. Všetci ju, samozrejme, milovali, a chceli ju. Mohol som mať nejakých sedemnásť rokov, keď som tú novielku prvý raz čítal, a už vtedy ma neskutočne uchvátila. Túžil som si zahrať práve postavu Mitrovského – on z nich bol najmladší, mal k pani Heléne najvrúcnejší vzťah, aj bol do nej čistou, nesmelou láskou zaľúbený.
A hrali ste ho?
Hral som iného výtvarníka. Ale bola to prvá veľká a nezabudnuteľná skúsenosť. Onedlho som nakrútil Studené podnebie so Štefanom Uhrom a televízny film Anonym s režisérom Jurajom Lihositom. To bola moja prvá hlavná postava. Nasledoval film Já jsem stěna smrti, kde som si zahral s pánom Kemrom aj s pánom Somrom a s Evou Pichovou-Sitteovou, vychádzajúcou českou hviezdou, ktorá neskôr emigrovala. Potom prišiel veľmi úspešný film Pásla kone na betóne a film Noční jazdci s režisérom Martinom Hollým o tatranských pašerákoch koní. To bola tiež nezabudnuteľná filmovačka. Neviem zabudnúť na milované Tatry, kde som odvtedy nakrútil niekoľko vynikajúcich filmov, na absolútne profesionálnu prácu ozajstného chlapa a skvelého režiséra Martina Hollého.
Ste typ sympatického darebáka ako Jean-Paul Belmondo. Ktorá filmová úloha vám podľa vás sekla?
Jeden z mojich najlepších filmov bol Otec, hral som v ňom s Petrou Černockou. Na festivale mládežníckych filmov v španielskom Gijone, kde v porote sedelo asi šesťdesiat detí z celého sveta, získal druhú cenu. Tá postava sa mi veľmi páčila, lebo som jazdil na motorke. Odmalička som po nej túžil, aj som potajomky jazdieval na otcovej Jawe. Nemal som ešte vodičský a žandári ma raz, samozrejme, chytili a dostal som od otca poriadnu nakladačku. Filmový hrdina, ktorého som ho hral, sa nakoniec dostal do vytúženého náručia Petry Černockej aj na vytúžené motokrosové preteky, kde však skončil v kroví a celý sa dochrámal. Chcel som robiť ten záverečný pád namiesto kaskadéra, veď som bol nejaký Belmondo, ale produkčný mi to nechcel dovoliť, vraj len ak sa to bude nakrúcať ako úplne posledný záber filmu (smiech). Lebo keby som nebodaj zomrel, film by nemohli dokončiť.
Objavujete sa v nových seriáloch, ale na divadelnom javisku vás veľmi nevidno. Prečo?
Na javisku ani veľa nehrám. Na bratislavskej Malej scéne STU som donedávna hral v Dürrenmattovom Komplicovi, ktorý mal premiéru v apríli minulého roka, s Vladom Jedľovským, Štefanom Kožkom a s celou rodinou Kaprálikovcov. Je to tragikomická výpoveď s politickým podtextom o intrigách, politických zákulisných ťahoch, finančných machináciách, vraždách na objednávku, čo sú témy všade platné a výsostne aktuálne. Bola to veľmi silná, dobre urobená inscenácia.
Po dlhom čase ste opäť členom Slovenského národného divadla. Ako sa to podarilo?
Pred dvoma rokmi ma oslovil režisér a riaditeľ Činohry Vladimír Strnisko, či by som neprišiel urobiť záskok v inscenácii Anna Kareninová. V tom čase som druhýkrát kandidoval na starostu vo svojej rodnej dedine a on mi zaželal aby som voľby vyhral, to pre moje vlastné ambície, ale aby som ich aj prehral a mohol sa tak vrátiť do SND. Napokon sa potvrdila druhá alternatíva. V máji 2011 som od neho dostal pracovnú zmluvu.
Čo vás vlastne pritiahlo k herectvu?
Hravého talentu je v každom z nás iste veľa, hlavne v detstve. Ako decká sme so sestrou začali pri vianočnom stromčeku a vinšovačkách pri rôznych rodinných príležitostiach. Mama nás doma učila všelijaké básničky. Napríklad: Ponad vašu hlavu letí holub sivý, dnes je vášho mena, nech vás pánboh živí. Jednu podobnú som v zostrihu na kameru zarecitoval aj Márii Kráľovičovej, keď mala životné jubileum: Kytičku kvietkov maličkú ti Mária z lásky dám, nech ona za mňa vysloví to, jak veľmi ťa rád mám. Že je to málo, dobre viem, nuž čo ti inšie dať, do srdca si ťa ukryjem, ty ma v ňom budeš hriať. A dal som jej takú bukrétu, že ma spoza nej nebolo ani vidno.
Televízny seriál Na baňu klopajú (1981) zobrazil osud baníckej rodiny v období baníckych povstaní. Ľubo Paulovič stvárnil baníka Jura. FOTO: archív Ľ. P.
Vyzerá to, že kvety sú vaša silná zbraň.
To je odvtedy, čo ma pred mnohými rokmi uchvátil film Poslední růže od Casanovy, kde starnúceho milovníka žien hral úžasný český herec Felix le Breux. Ruže milujem najviac zo všetkých kvetov. A rád takto vymýšľam. Teším sa, keď to, čo robím, na ľudí, a samozrejme na ženy, zapôsobí. Priznávam, som ako muž trochu samoľúby, keď idem na javisko, vždy sa pozriem do zrkadla, či som tip-top. Na druhej strane, keď to postava potrebuje, dám si aj z nosa koňovi odhryznúť. Dám sa oholiť, ostrihať, naondulovať aj zhovädiť, aby to bolo, ako má byť.
Kedy to s tým herectvom začalo byť vážnejšie?
Vlastne už na základnej škole, kde som ako jedenásťročný hral princa v rozprávke Radúz a Mahuliena, neskôr som ju aj režíroval na Novej scéne. Na strednej škole, začiatkom sedemdesiatych rokov, keď sme mohli začať drviť Beatles, prišiel čas, aby som sa rozhodol, kam ďalej. A tak padla voľba na herectvo.
Čo vám na to doma povedali?
Bola to pre nich výzva. Aj keď nevedeli, do čoho idú, boli mi v tom nápomocní. Na prvých talentových skúškach som bol vo februári roku 1972, vtedy ma neprijali.
Ako to?
Tak veľmi som chcel byť hercom, že som od trémy úplne stuhol. No keďže na týchto skúškach bolo málo chlapcov, tak ešte v septembri toho istého roku urobili dodatočné skúšky len pre chlapcov. Povedal som si, že zahodím všetky zábrany a idem do toho. Nakoniec sme spolu s Jožom Úradníkom pribudli k Jánovi Greššovi, Ferovi Výrostkovi a ďalším. V prvom ročníku s nami dokonca chodil aj novinár Jeňo Korda a Ivan Niňaj, športový redaktor. Za moje prijatie sa prihovoril aj pán Karol L. Zachar.
Bolo sa treba za vás prihovárať?
Istota bola guľomet. Ale posúďte sami. Myslím si, že som pánu Zacharovi doteraz neurobil hanbu.
Asi nie, keď vás časom z Martina stiahli do Slovenského národného divadla. Pôsobili ste tam dvanásť rokov. Ale z národného sa len tak neodchádza, a vám sa to stalo. Dá sa to vysvetliť?
To by si vyžadovalo dosť podrobné a kritické hodnotenie obdobia, počas ktorého som tam pôsobil. Súviselo to s mojou predstavou, ako by malo fungovať divadlo, tobôž národné, v rámci cieľavedomej a prezieravej dramaturgickej, režijnej a režijno-hereckej prípravy a spolupráce. Výsledky by mali smerovať k čo najväčšej spokojnosti čo najširšej diváckej obce. Držím sa starej divadelnej pravdy, ktorú som si osvojil, že na javisku je dôležitý príbeh a herec.
V roku 2007 sa Letné shakespearovské slávnosti prvý raz konali aj v Košiciach. Sen noci svätojánskej režíroval Ľubo Paulovič a v jednej z repríz aj zaskakoval za kolegu Juraja Predmerského. FOTO: TASR
Vaša herecká služba vyvrcholila, keď ste sa stali v roku 1996 šéfom Činohry SND. Čo vás k tomu viedlo?
Značná nespokojnosť a nenaplnené umelecké a divadelné ambície. Tvorivá pracovná atmosféra v Činohre SND vtedy nenapĺňala moje predstavy.
Teraz je situácia v divadle lepšia?
Žiaľ, je približne rovnaká. Som tam však len rok a pol, zatiaľ sa iba orientujem a dúfam, že sa to zmení k lepšiemu.
Šéfom Činohry ste boli za čias škandalózneho ministrovania Ivana Hudeca, ktorý pôsobil v Mečiarovej vláde. Ako ste vtedy funkciu získali?
Viac-menej som si ten post od ministra kultúry vypýtal. Urobil by som to, aj keby v kresle ministra sedel ktokoľvek iný. Keďže sa menili riaditelia skoro vo všetkých divadlách na Slovensku v rámci reorganizácie riadenia, oslovil som Hudeca, že ak by sa taká zmena mala udiať na poste riaditeľa Činohry SND, uchádzal by som sa o ňu.
Nešli ste na to príliš zhurta?
Ale áno, bol som naivný herec s idealistickými predstavami. Mnoho mojich kolegov ma povzbudzovalo, aby som do toho šéfovania išiel, boli podobne nespokojní ako ja. Vyzeralo to, že mám za sebou minimálne polovicu súboru. Riaditeľom Činohry som bol nakoniec dva mesiace. Hudec bol trochu neprezieravý a neuvedomil si, že do toho idem ako fanfarón, že nie som taký podkutý, aby som sa svojej stoličky držal za každú cenu. Keď sa začala vytrácať podpora súboru, napísal som všetkým list, v ktorom som vysvetlil svoj odchod z divadla ako herec aj ako riaditeľ.
Vtedy ste mali aj politické ambície?
Aj keď môj počin bol niektorými ľuďmi spolitizovaný, nikdy som politické ambície nemal.
Ale o pár rokov ste kandidovali za starostu vo svojej rodnej dedine Prašice.
Ani starostovanie nebola moja politická ambícia. Dokonca som presvedčený, že starosta či primátor ani politikom nie je, ale do politiky ho vťahujú z politického vrcholu. Starosta by mal byť skôr vizionár a zároveň tvrdý realista, ak sa to vôbec dá spojiť. Urobiť v dedine kanalizáciu, cestu, parky, vytvoriť pracovné príležitosti, vnášať medzi ľudí kultúru, skvalitniť školstvo, to nie je politická ambícia.
Tak aká?
To je, s prepáčením, taká nasprostastá ambícia idealistu. Moja politika je jednoducho človečina. A takým, ako ja, nepadne dobre, keď musia čeliť istým mafiánskym a nečestným praktikám.
To ste zažili?
Tak trochu áno. Najmä, keď som už bol tým starostom. Spočiatku som mal dosť priaznivé pracovné okolie. Bohužiaľ, priaznivá situácia sa časom začala meniť a napokon ma mimoriadne sklamal jeden z najbližších ľudí z najvyšších spoločensko-politických kruhov. Ale o tom vám porozprávam, až keď si budeme tykať a pôjdeme spolu na hríby.
Keď ste po prvý raz kandidovali v roku 2002 za starostu, neuspeli ste. Podarilo sa to až v ďalšom volebnom období, počas vládnutia Smeru. Čo ste pre to museli urobiť?
Jednoducho som sa stal, ako sa hovorí, jej sympatizantom.
Bolo to nutné?
Mal som zlú skúsenosť ako nezávislý kandidát v prvom pokuse o post starostu. Máme taký opičí zákon, podľa ktorého si nezávislý kandidát musí zozbierať potrebný počet podpisov obyvateľov tej-ktorej obce a potom ich doniesť na príslušný miestny úrad. Tak to bolo aj v mojom prípade. Ale keď som v tých voľbách neuspel, pretrvávajúci starosta to dal pocítiť tým občanom, ktorí mi podpisy dali. Tak som si o štyri roky v ďalších voľbách dal poradiť od ľudí, ktorí v tom vedeli a vedia chodiť. Najbližšie som mal v tom čase k Smeru. Nielen preto, že mal najväčšie preferencie, ale mal som tam aj veľa známych a kamarátov. Myslím, že moje rozhodnutie bolo úplne logické a pochopiteľné.
S dcérou Veronikou si zatiaľ zahral iba v seriáli Panelák. „Musel som ju chvíľu opaľovať, aj sme sa pri tom trochu hanbili,“ spomína. FOTO: archív Ľ. P.
Prečo ste tak veľmi chceli robiť starostu?
Aby som, do riti, do mojej rodnej dediny priniesol niečo nové, osožné a užitočné. Nie však za každú cenu, cez mŕtvoly a bez chrbtovej kosti. To teda pardon. No i napriek tomu som si vravel, že som starosta tu a teraz. Musím sa odosobniť, povzniesť a urobiť všetko, čo som si predsavzal, čo som sľuboval. Preto som nemohol súhlasiť s názormi niektorých kolegov starostov, že tí, čo sú teraz vo vláde, akože smeráci, sú bývalí boľševici a že takých nemienia o niečo žiadať, tobôž prosiť. A potom zavše prosili mňa, aby som im to, čo potrebovali, na patričných inštitúciách pomohol vybaviť.
A vybavili ste?
Zvyčajne som s tým nemal problém.
Stálo vám to starostovanie za to?
Áno. Každá skúsenosť niečo stojí, a niečo dáva. Zorientoval som sa v mnohom, dovtedy nepoznanom. Pridalo mi to na zdatnosti komunikovať s ľuďmi. Zistil som, že ľudia veci neberú tak spontánne a oduševnene, ako im to ponúkam. Že niečo musím jemne okresať, upraviť, podať im to na viackrát, jednoducho, trpezlivo a diplomaticky ich presviedčať a presviedčať a presviedčať... Priučil som sa okrem iného trochu stavebníctvu, ekonomike, politike aj právnym záležitostiam...
Aj ste si asi finančne prilepšili.
Prilepšil som si asi tak, že som rozpožičal zo svojho na akcie obce, aj podaktorým spoluobčanom, čo sa mi doteraz nevrátilo a obávam sa, že sa ani nevráti.
Keby ste ešte niekedy mali funkciu, robili by ste to inak?
Robil by som to približne tak ako predtým. Môj funkcionársky spôsob práce vychádza z toho, že chcem urobiť čo najviac a čo najlepšie pre svoje okolie. Riešim veci v rámci priateľských vzťahov, po linke kamarátskej, nie iba politickej. Vďaka tomu, že som taký, aký som, v mnohých inštitúciách som mal a mám mnohých priaznivcov.
Mohlo by to fungovať ešte inak.
Myslím, že nemohlo. V človeku je Dr. Jekyll aj Mr. Hyde, ide o to, kto má vedomé ambície a snahu vyvinúť sa do tej lepšej polovice svojho ja. Mnohí máme túžobnú predstavu, že zlých ľudí v politike na ktorejkoľvek úrovni zákonite vystriedajú tí dobrí a lepší. Bohužiaľ, nedá sa tomu veriť. Za zúfalou snahou niektorých jedincov dostať sa do politiky vyslovene zo zištných dôvodov sa skrýva veľa svinstva, neskutočné množstvo špinavých peňazí, rafinovanosti a ruka-ruku umývania. Táto hra funguje, či chceme, alebo nie.
Do akej miery vám politické sympatizovanie berie osobnú slobodu?
Usilujem sa nedať si ju vziať.
Vráťme sa radšej k vašim hereckým a režijným ambíciám. Čaká vás niečo nové?
Ešte vo mne doznieva herecká práca v seriáli Pod povrchom. Nakrúcanie sme skončili pred polrokom. Odvtedy som mal pauzu ako herec, a venoval som sa zušľachťovaniu svojho obydlia ako domáci majster. Predovšetkým bolo treba upraviť okolie domu, aby sme mohli bez akýchkoľvek problémov začleniť do života našu dcéru Dominiku, ktorá má detskú mozgovú obrnu. Čo sa týka divadelnej réžie, veľmi rád by som naštudoval hru Leonarda Gerscha Motýľom nikto nerozkáže. Je to veľmi zaujímavý a pútavý príbeh nevidomého chlapca. Ak všetko dobre pôjde, mohlo by sa to podariť začiatkom budúceho roka v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava.
A na záver tohto rozhovoru sa chcem veľmi poďakovať redakcii SME za záujem o moju osobu. Keďže sa blíži nový rok, rád by som čitateľom SME zaželal: Žite dobre a dlho.
Ľubomír Paulovič (1952)
Herec a režisér. Narodil sa v Prašiciach v okrese Topoľčany. Po štúdiu na VŠMU v Bratislave nastúpil v roku 1972 do Divadla SNP v Martine. V roku 1984 sa stal členom Slovenského národného divadla, odkiaľ v roku 1996 odišiel, keď zložil funkciu umeleckého šéfa činohry. V rokoch 1997 – 1998 bol umeleckým šéfom Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, kam sa opäť vrátil v roku 2001. Potom bol na voľnej nohe. Venoval sa divadelnej aj televíznej réžii – v STV režíroval filmy Maškaráda, Pod agátmi či Zuzka Turanová, niekoľko divadelných inscenácií na bratislavskej Novej scéne a vo zvolenskom DJGT. V rokoch 2006 až 2010 bol starostom vo svojej rodnej dedine. Od minulého roka je opäť členom SND. Naštudoval desiatky divadelných postáv. Diváci ho vnímajú predovšetkým ako pozoruhodného filmového a televízneho herca. Zahral si takmer v stovke televíznych titulov a v tridsiatich celovečerných filmoch (Otec, Noční jazdci, Pásla kone na betóne, Hody, Lepšie je byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý, ... kone na betóne, Peacemaker, Ako divé husi, Záchranári, Konečná stanica, Ticho, Pokoj v duši, Nedodržaný sľub, Legenda o lietajúcom Cypriánovi, Kajínek). Účinkuje v televíznych seriáloch Keby bolo keby, Panelák, Pod povrchom. Žije v Čiernej Vode pri Bratislave, s prvou manželkou má dcéry Veroniku a Terezu, z druhého manželstva má dcéru Dominiku.
