Je starý presne ako Izrael. „Ale vyzerám lepšie,“ vtipkuje, keď sa opýtame MEIRA SHALEVA, aký je to pocit. Najprekladanejší izraelský spisovateľ na Slovensku síce väčšinu života prežil v Jeruzaleme, ale vždy radšej písal o magickom živote na dedine, kde vyrastal. Hneď pri jeho prvej, Šesťdňovej vojne ho postrelili, a tak už nemusel slúžiť v armáde. Nestal sa však z neho kaviarenský intelektuál. V slovenčine mu práve vyšla dotlač knihy Štyri hostiny.
Naozaj ste boli v tajnom sklade zbraní v sandáloch s nechtami nalakovanými na červeno, ako píšete v knihe?
„Áno, a keby bolo teraz v Bratislave horúce počasie, tak si tu tiež obujem sandále, tie vždy nosím v Izraeli.“
Takže aj opis vašej bláznivej rodiny je úplne realistický?
„Možno slovo bláznivá nie je úplne správne. Asi by som to spresnil, že to nebola obyčajná konzervatívna rodina.“
Sám ste zažili Šesťdňovú vojnu v roku 1967, aké to bolo?
„Mal som devätnásť rokov. Teraz by som do toho nešiel, ani keby mi zaplatili, ale vtedy som samozrejme chcel byť pri akcii. Politická situácia bola úplne iná a ja som vtedy rozmýšľal úplne inak ako teraz.“
Na rozdiel od väčšiny o nej nehovoríte ako o hrdinskej vojne, prečo nie?
„Vojensky to bol určite veľký úspech, ale politicky veľká prehra, pretože Izrael odrazu získal okupované teritóriá, čo bola politická chyba. Ako generál máte byť na čo hrdý, ale ako politik nie.“
Zúčastnili ste sa priamo v bojoch?
„Áno , vyslali ma na Golanské výšiny, bol som tam postrelený. Skončil som na tri mesiace v nemocnici a potom ma prepustili z armády. Mal som na starosti navigáciu, v tom som stále celkom dobrý.“
Využívate to v živote?
„Vysaďte ma kdekoľvek, v horách či v púšti, a dostanem sa stadiaľ von, nepotrebujem ani GPS. Mám Toyotu pick-up, s kamarátmi chodíme do púšte na tri-štyri dni.“
V knihe Chlapec a holubica je dojemný, no veľmi nezvyčajný záver. Bez toho, aby sme prezradili pointu, je ten záver realistický?
„Príbeh samozrejme nie je reálny, ale môže sa to stať. Konzultoval som to s doktorom, ktorý je na to expert. Dokonca som meno tohto doktora Laufera dal postave lekára v tejto knihe.“
Ten román sa stal knihou roka v Izraeli, ale ocenila ju aj Zoologická spoločnosť v Tel Avive. Čo si ceníte viac?
„Zoológovia mi dali cenu za dve knihy. Jedna bola za Ruský román (pozn. v slovenčine vyšiel ako Modrý vrch), tú mi dala entomologická spoločnosť. Kniha sa odohráva na farme, kde máte veľa hmyzu, motýľov a tak podobne. Knihu Chlapec a holubica zase ocenili zoológovia z univerzity v Tel Avive a Izraelská asociácia pozorovateľov vtákov za opis migrácie vtákov. Izrael je koridorom pre európske vtáky, čo sú na ceste do Afriky. Je veľmi zaujímavé sledovať, keď lietajú všetky tie orly, pelikány či spevavé vtáky v obrovských kŕdľoch. Mám veľmi rád izraelskú prírodu.“
Tá je aj veľmi výraznou kulisou vo vašich románoch.
„Nie som samozrejme expert, ale poznám mnoho druhov rastlín aj zvierat, a rád ich dávam do knihy, pretože im to dáva akúsi mytologickú atmosféru, keď tam je aj spojenie so zvieratami, nielen s ľuďmi.“
Pred písaním ste si urobili vlastný výskum o holuboch či o hmyze?
„Čítal som o tom veľmi veľa a stretával sa s ľuďmi, čo sa starajú o domáce holuby. Súčasťou prípravy na knihu bol aj môj vlastný výskum o vojne v roku 1948, o ktorej som sa zhováral s jedným veliteľom. Ale inak je ten príbeh len moja vlastná imaginácia.“
Keď už sme v roku 1948, vy ste sa vtedy narodili, aké je to byť starý ako Izrael?
„Je to trochu zábavné, sám si hovorím, že máme síce rovnaký vek, ale ja vyzerám lepšie (smiech). Takže je to fajn. No mám aj pocit zodpovednosti, že ja a moja krajina sme ako bratia, narodili sme sa v tom istom roku, a musíme na seba dávať pozor. Situácia v Izraeli nie je ľahká a lídri nie sú veľmi talentovaní, takže musím mať starosti.“
Teraz vychádza veľa kníh o Izraeli, o tom, aká je to úspešná krajina. Vy to vidíte inak?
„V niektorých odboroch, ako sú technológie či veda, je veľmi úspešná. Naša agrikultúra je možno najlepšia na svete, rodinné farmy v Izraeli sú úplne komputerizované, vidím to vo svojej vlastnej rodine. Na druhej strane, podľa mňa politici napáchali veľa omylov. Náboženstvo je veľmi vplyvné v politike, čo je chyba a nie je to demokratické. Ako aj celý problém okupovaných teritórií a osád.“
Vaše postavy si často rozprávajú príbehy. Je to v izraelských rodinách bežné?
„Samozrejme, židia milujú rozprávanie či písanie príbehov. Je to naša profesia, to robíme celé storočia. Zoberme si napríklad hebrejskú Bibliu. Iné národy skladajú najkrajšiu hudbu, iní stavajú pyramídy, objavujú Ameriku, náš biznis je rozprávanie príbehov. V našej rodine sa večer vždy všetci zišli za stolom a rozprávali sme si príbehy.“
A ako to bolo so somárom, ktorý v Ruskom románe lieta za anglickým kráľom do Londýna?
„Teraz chcete vedieť, či je to pravda, alebo nie? (smiech). Je to príbeh, ktorý som počul od strýka, keď som vyrastal ako dieťa na farme. Mali sme tam somárika, ktorý bol veľmi lenivý, veľmi nepracoval, bol to skôr náš domáci miláčik a všetci sme ho mali radi. Strýko mi raz povedal, že keď bol mladší a Briti spravovali Palestínu, tak lietal do Buckinghamského paláca, kde diskutoval s kráľom o sionizme. Veľmi sa mi ten príbeh páčil, poznal som toho somárika osobne, takže som ho dal do svojho prvého románu. O 35 rokov neskôr mi strýko vyčítal, že ako som to mohol napísať do knihy, veď to bol vymyslený príbeh.“
Váš otec bol básnik. Ovplyvnilo vás to stať sa spisovateľom?
„Ako dieťa som chcel byť zoológom. Vždy som veľa čítal, ale nechcel som byť spisovateľom. Roky som pracoval v televízii a postupne som zistil, že to nemám rád, že ma to napĺňa prázdnotou. Mal som skoro štyridsať, keď som si hovoril, že by som mohol napísať román. Už predtým som napísal dve detské knihy, ale chcel som skúsiť niečo väčšie. Napísal som Ruský román, a ten mal veľké ohlasy medzi čitateľmi.“
Často vyťahujete historky z rodinného prostredia. Prečo?
„Je to kombinácia rodinných príbehov, kníh, ktoré som čítal, a niečoho vlastného v mojej hlave. Niekedy píšem knihu, aby som zapôsobil na ženu, ktorú milujem.“
A to je ktorá kniha?
„To je tá, ktorú píšem teraz pre svoju novú lásku. Dúfam, že sa bude páčiť aj čitateľom. Je o brutálnej odplate, plnej násilia.“
Narodili ste sa v kibuci a vyrástli v mošave. Existujú ešte tak, ako ich poznáme z vašich kníh?
„Veľmi sa zmenili. Kedysi ste nemohli mať žiadny majetok v kibuci, všetko patrilo každému, deti vyrastali s ostatnými deťmi bez rodičov, ktorých veľmi nepoznali. Tieto veci ma tak hnevali. Bolo to proti ľudskej náture. V mošave mal každý vlastnú farmu, bolo to lepšie. Mal som ho rád, pre jeho blízkosť s prírodou, ale vo všeobecnosti nemám rád malé komunity, ktoré vedia o každom všetko.“
Väčšinou píšete o živote na vidieku, ale väčšinu života ste prežili v Jeruzaleme. Aký je tam život?
„Teraz už znovu niekoľko rokov žijem na dedine, väčšinu života v Jeruzaleme sa mi snívalo o živote mimo mesta. Jeruzalem je veľmi depresívny, taký veľmi svätý a dôležitý, že sa to nedá uniesť. Je to ako bývať s pápežom v jednom dome. Mal kráľa Dávida, Ježiša či križiakov a veľkých židovských rabínov. Jeruzalem si nevšíma súčasných obyčajných obyvateľov. Je to ako mať pomer so ženou, ktorá už ako milencov mala Paula Newmana a Johnnyho Deppa. Nevšímala by si ma.“
Preto ste raz navrhli dalajlámovi, aby viedol Jeruzalem?
„Budhizmus je oveľa mierumilovnejší ako monoteistické náboženstvá. Našťastie, to židovské nie je misionárske ako islam či kresťanstvo, ale stále tam je niečo, čo sťažuje človeku život. Budhisti relaxujú a nerobia si nároky na Jeruzalem ako židia, kresťania či moslimovia. Takže, keby dalajláma viedol mesto, určite by bolo pohodovejšie. Lenže, keď som mu ponúkol tento džob, povedal, že už má dosť svojich starostí (smiech).“
S Amosom Ozom a Davidom Grossmanom vás škatuľkujú medzi „mierových“ spisovateľov. Priatelíte sa?
„Máme kamarátsky vzťah, občas sa stretávame. Keď mám nejakú novú knihu, pošlem im ju s venovaním a oni robia to isté. Mám napríklad veľmi rád Ozov Príbeh o láske a tme, je to jeho najlepší román, hoci, on hovorí niečo iné. Lenže, spisovatelia nikdy nehovoria pravdu, keď hovoria o knihe, ktorú majú najradšej, respektíve, že nemajú knihu, ktorú by mali najradšej. To je klamstvo, tomu neverte.“
