V Pálffyho paláci je výstava k štvrťstoročnici úmrtia Štefana Prokopa.
Smer, ktorým by sa posunula tvorba Štefana Prokopa, keby ju neprerušila zákerná choroba, si ťažko niekto trúfne odhadnúť. A tak nám už štvrťstoročie (ktoré práve včera uplynulo od jeho úmrtia) tento najvýraznejší predstaviteľ slovenskej sochárskej generácie, vstupujúcej na scénu začiatkom 70. rokov, ex post poodhaľuje unikátny svet svojej osobnosti.
Útek do erotiky
Tak je to aj na výstave V tomto čase, ktorá v bratislavskej Galérii Statua potrvá do 5. decembra. „V modelácii mal dve polohy - jednou bola technika zrkadlového modelovania reliéfu v negatíve, druhú využíval pri klasicky modelovaných i väčších sochárskych exhibíciách,“ hovorí kurátorka Xénia Lettrichová. „Tam povrch dorábal dohladka brúsením, čím umocňoval pocit telesnosti, hebkosti až fyzickej teploty. Ženu modeloval vždy verne, zmyselne, no bola to zmyselnosť vyjadrená s úctou.“
Tematický presun do sféry erotiky a sexuality bol pre Prokopa, ktorý nikdy nešiel poruke politickej moci v „normalizovanej“ krajine, vlastne útekom k veciam, na ktoré mu tá moc nemohla siahnuť. „Vo svojich charakteristických fragmentoch a torzách vždy vypovedal o celku, pričom tá výpoveď pri všetkej svojej jednoznačnosti vždy prenechávala veľký priestor aj interpretácii.“
Suverénny sochársky prejav rozvíjal na Vysokej škole výtvarných umení pod vedením Jozefa Kostku. „U neho získal presvedčivosť v zručnosti, no rýchlo sa vydal vlastnou cestou,“ pokračuje Lettrichová, ktorá chcela pôvodne vystaviť aj jeho excelentné kresby, no v inak prekrásnom galerijnom podzemí by im škodila vlhkosť.
Časť diela je ešte v sadre
Nakoniec, poškodeniu sa ani napriek neustálej snahe autorovej manželky Natálie a občianskeho združenia Galéria Štefana Prokopa nevyhýba ani časť sochárskeho diela, ktorá zostala v sadre, nedokončená v definitívnom materiáli. Tým je na súčasnej výstave najmä epoxid, tri exponáty sú z bronzu.
Medzi nimi aj jeden z posledných nazvaný Zastavený čas. Dokončil ho v roku 1986, v čase vážnych zdravotných ťažkostí. „Je v nej veľa symboliky, naliehavosť uchovania spomienok.“
Torzo. To bola obľúbená sochárska figúra Štefana Prokopa, a týmto slovom možno nazvať aj jeho dielo s ohľadom na umelcove schopnosti a možnosti. Pri uvedomení si faktu, že na zrelú tvorbu mu osud doprial zhruba desať rokov, je takéto torzo o to ohromujúcejšie.
