Bolo to čosi zvláštne. Teleso, ktoré celú oblasť premenilo na zverinec čudesných fenoménov, kde niektoré veci nefungujú tak, ako by v príčetnom svete fungovať mali.
Možno to dokonca boli nejakí mimozemšťania, zvláštna civilizácia, ktorá si usporiadala svoj piknik pri ceste. Zostal po nej neporiadok podobný tomu, ktorý nechávame my po sebe v lese. A zvieratá alebo ľudia, všetci sa čudujú rovnako.
Piknik pri ceste, neskôr prerobený na Tarkovského film Stalker, je možno najznámejšou knihou bratov Strugackých. Hovorí nielen o čudnom vedecko-fantastickom svete, ktorý trochu pripomína ten náš, no možno ešte viac rozpráva o fenoménoch zo skutočného univerza.
Práve jeho spoluautor Boris Strugackij (14. apríl 1933 – 19. november 2012), prenasledovaný sovietskou cenzúrou, sa stal kritikom starého aj nového ruského režimu. Bol odporcom totalitnému štátu, vrátane súčasného ruského putinizmu.
A spolu s bratom veľkým spisovateľom sci-fi, v ktorom prekračoval štandardný kánon žánra.
Realisti vo svete fantastiky
Boris Natanovič Strugackij mal byť pôvodne vedcom. Šikovný matematik a astronóm s postgraduálom z observatória Pulkovo, ktoré patrí pod Ruskú akadémiu vied, sa však radšej vybral do sveta literatúry.
Keďže chcel písať o patologických zmenách v sovietskej spoločnosti, rozhodol sa to zakryť vedeckou fantastikou. Preto to robil inak ako veľkí americkí autori zlatého veku.
„Bratia Strugackí išli ďaleko za pravidlá sci-fi, ktoré kedysi vztýčil Herbert Wells," napísal o ich knihách veľký poľský autor fantastiky Stanislav Lem. „Boli to realisti vo svete vedeckej fantastiky."
Strugackí písali knihy, ktoré napriek častým zásahom cenzorov hovorili o sovietskej totalite bez toho, aby priamo pomenovali režim.
Niekedy písali o planéte so stredovekou spoločnosťou zmietanou intrigami, zradami, okrádaním a bojom o moc (Je ťažké byť bohom), inokedy čiastočne kritizovali karierizmus či oportunizmus vo vedeckom svete (Pondelok sa začína v sobotu).
Niekedy to však nestačilo, a vtedy sa bratia dokonca museli ukrývať za pseudonymy. Napokon časť ich próz vyšla až po páde režimu.
Len dve cesty pre Rusko
Ani nové usporiadanie ruskej spoločnosti však Borisa Strugackého nenadchlo. Po Putinovom nástupe k moci sa čiastočne pridal k ruskej opozícii a bál sa, že spoločnosť môže znovu skončiť v nejakej forme totality.
„Je tu taká rozšírená predstava, že ľudia by sa nemali príliš zamýšľať nad budúcnosťou a sústrediť sa na prítomnosť," napísal raz podľa Voice of Russia.
„Že by sa mali znepokojovať len nad nezamestnanosťou a hladom. Lenže to sa ľahšie povie ako urobí - a ja si myslím, že je nemožné nemyslieť na budúcnosť."
Populárnemu autorovi prekážal rozrastajúci sa nacionalizmus v krajine, ale aj médiá pod kontrolou štátu. Podpísal otvorené listy proti uväzneniu Michaila Chodorkovského či Pussy Riot.
Napriek tomu sa k jeho smrti vyjadril aj prezident Putin či premiér Medvedev. Prvý ho dokonca nazval najžiarivejším, najtalentovanejším a najpopulárnejším spisovateľom svojej doby. Ten druhý ho označil za veľkého mysliteľa.
„Naša spoločnosť v princípe má iba dve budúcnosti: vládnuca elita si uvedomí, že jedinou cestou pre Rusko je demokracia. A Rusko zažije ďalšiu perestrojku," napísal pre Komsomolskú Pravdu Strugackij.
„Alebo situácia bude pokračovať tak ako dnes. Krajina bude stagnovať, až sa z nej stane štát tretieho sveta s pripravenými jadrovými raketami."
Boris Strugackij nebol iba zásadným autorom literárnej fantastiky. Bol to vizionár, svojím spôsobom aktivista a človek, ktorému viac než na technických detailoch záležalo na spoločnosti a jej fungovaní. Zomrel v pondelok po chorobe, o ktorej nikdy nechcel rozprávať.
