Pozoruhodný úspešný nórsky debut už nájdete aj na našom trhu.
Mathea Martinsenová je žena pokročilého veku. Vraví o sebe: „Chcela by som ušetriť ten kúsok života, čo mi ostáva, kým nezistím, čo s ním“. Lenže ono „žiť, vrhnúť sa do dňa“ je pre ňu čosi ako nepoužiteľný návod.
Žije izolovane, neverí si, pochybuje o sebe. Temer nevychádza z bytu a naráža na samé komunikačné bariéry. Aj jej návšteva v centre pre seniorov je nedorozumením hodným irónie: „Vojdeme do chodby plnej klobúkov a tašiek na kolieskach a z otvorených dverí začujem hlasnú vravu. Starí sa zrejme usilujú prehlušiť pípanie všetkých načúvacích prístrojov“.
Kniha Kjersti A. Skomsvoldovej vyšla v Osle v roku 2009 a získala Cenu za nejlepší debut aj nomináciu na Cenu nórskych kníhkupcov. U nás práve vyšla pod názvom Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia (Premedia Group).
Smiech ako plač
Smiech, ktorým Mathea reaguje vtedy, keď nevie, aká odpoveď sa od nej očakáva, je skôr plačom.
Diagnostikovala si memento mori, no zakaždým cíti úľavu, keď zistí, že jej meno nie je v oznamoch o úmrtiach. Vyvoláva na informácie o telefónnych číslach a pýta sa na svoje číslo, lebo chce, aby bola.
Pri živote ju drží život Epsilona. No s jeho náhlou smrťou pominú jej dôvody pre život a stratia sa i posledné účinky vysokých dávok sebairónie.
Sebaklam „som najzábavnejšia osoba, akú poznám“ z úvodu knihy zaznie ešte raz – pred záverečnou, pôsobivo opísanou scénou, počas ktorej Mathea dobrovolne odchádza zo sveta po dialógu s mužom menom Age B., čudákom, outsiderom a alegorickou postavou, odmeriavajúcou zvyšný čas.
Čiateľský zážitok
Román pripomína denník monológov a dialógov, pričom epizódy a ich útržky vyrozprávané v rôznych časových líniách na seba presne nadväzujú a tvoria čitateľnú dejovú osnovu. Kompozičná suverenita a štylistická bravúra je zrejmá. Takisto veľký zmysel pre hovorovosť literárneho jazyka, bohatého na humor, iróniu, sebairóniu i absurdno-fantastické situácie.
Preklad Miroslava Zumríka zachováva všetky prednosti debutu Kjersti A. Skomsvoldovej (1979). Možno mu vytknúť len pár prehreškov voči korektnej slovenčine („závodný chodec“, „stále viac“, väzbu „na neho“, hoci zámeno odkazuje na neživotné substantíva), ktoré nemajú žiadny vplyv na nevšedný čitateľský zážitok.
