Myslíte si, že Václav Havel naozaj veril tomu, že pravda a láska... a tak ďalej? A fakt sa mu páčila tá Janula, dievčina plná ideálov, čo mala za socíku otca na ropnej veži v Nigérii? Je Havel otcom Janinej dcéry Pavlíny, ktorá sa narodila, keď už bol prezidentom?
Keď vypli elektrinu
Vyzerá to ako intelektuálska telenovela, ale žiaden strach. Príbeh pokračuje: Jana má dnes už vyše štyridsať, je bohatá ako škrečok a vyhráva všetky možné pokrové turnaje. Mastiť karty ju naučil otec. Keď zomrel, Jana bola práve po uši zaľúbená do budúceho ponovembrového prezidenta. Ostala tehotná a presne vie, kedy sa to stalo. Len nikdy nezistí, ktorý zo šiestich intelektuálov ju obšťastnil, keď v krčme vypli elektrinu.
Hra Poker Face českého autora v slovenskom spracovaní s rakúskym režisérom vznikla v rámci projektu Generačné ikony v (strednej) Európe, ktorý rozbehlo pražské Divadlo Letí. Dramatik Petr Kolečko sa s motívom ikony pohral priam bezostyšne. Vybral si Václava Havla, svetoznámu postavu, spoľahlivo fungujúcu v stredoeurópskom priestore, blízku politike, spoločnosti, divadlu aj jednotlivcovi.
Bývalého prezidenta nechal pôsobiť vo fiktívnom, možno ani nie v celkom nepravdepodobnom príbehu. Dotkol sa morálnej aury štátnika, pričom zachoval jeho ľudský odkaz - nie však ako patetickú floskulu, skôr ako stav, s ktorým sa treba stále konfrontovať.
Ostrieľaná hráčka
Tvorcovia ponúkli na scéne dobré dialógy, cez ne humor aj tragiku v dávkach, ktoré neublížili, neotravovali, neurazili, a predsa boli dostatočne ostré, aby efektne bodli. S témami politickej lži, sily peňazí či krehkosti rodinných vzťahov pracovali s citom aj s nadhľadom. Na ústrednej postave pokrovej šampiónky si zgustla Darina Abrahámová, bola presvedčivá a svoju spoločnosť na javisku mala pod palcom ako skutočná ostrieľaná kartová hráčka. Jej najlepším protihráčom bol Michal Režný v úlohe mladého idealistu a nádejného politika. Vzorce ľudského správania a konania rámcoval autor pravidlami spomínanej kartovej hry, čím sa mu podarilo vydolovať zo situácií práve momenty, keď človek nadobudne pocit, že život nie je žiadna zábava a treba sa porátať s pravdou a láskou.
Iste by sa dalo dramaticky ponoriť aj do hlbších súvislostí Havlovho súkromného či politického života, a zrejme by sa pritom nedalo vyhnúť vážnejšej kontroverzii. Zámerom tejto drámy však nebola historická rekonštrukcia, skôr jemne satirická ikonografická hra s časom. A tá sa vydarila.
