Kým na Slovensku je muzikál ako žáner v útlme, v neďalekom Brne sa skúša jedna veľká produkcia za druhou. Klasiku Les Misérables - Bedári privezie Mestské divadlo aj na Slovensko. Cez víkend bude prvé z dvanástich predstavení. Režisér STANISLAV MOŠA je tvorcom i producentom desiatok úspešných hudobných inscenácií.
Kedy sa Brno stalo muzikálovým centrom?
„Bude to dobrých štyridsať rokov. Základy muzikálového, či ako sa tomu vtedy hovorilo ’syntetického’ herectva položil ešte režisér Richard Mihula. Ten v Prahe medzi prvými uvádzal napríklad Kabaret či Chicago, o ktorých sa nám dovtedy ani nesnívalo, hoci to boli trochu ’bonsajové verzie’. Už vtedy sa začali na JAMU vyberať ľudia s dispozíciami na spev. O muzikál v Brne sa veľmi zaslúžil aj Ivo Osolsobě, ktorý bol dramaturgom Národného divadla. Ten ako prvý priviedol aj sám prekladal libretá muzikálov ako Hello, Dolly! Priekopnícke kroky sa teda začali ešte v 70. rokoch, zachytili sme tak vývoj hudobného divadla. Hoci aj v nedostatočných podmienkach.“
Ako by sa dali porovnať pražská a brnianska muzikálová scéna?
„V Prahe väčšinou nepoužívajú živý orchester a navyše často ide len o koncert hviezd, nie o divadlo. Sú, samozrejme, aj výnimky, ako Jiří Korn, Lucie Bílá, ktorí sú pod dobrou réžiou aj herecky dobrí.“
Máte niekedy problém s majiteľmi práv?
„Máme to šťastie, že sme si na rôznych produkciách, ako Oliver!, Jesus Christ Superstar, Jozef a jeho zázračný plášť, získali veľmi dobré renomé v Londýne. Teraz sa môžeme dohovárať na muzikáloch, ktoré sa nedajú vidieť nikde inde v Európe. Boli sme napríklad šiestym divadlom na svete, ktoré uviedlo muzikál Čarodejnice z Eastwicku. Po New Yorku, Londýne, Moskve, Tokiu a Sydney. Zistili, že naša interpretačná úroveň je taká vysoká, že nám práva udeľujú aj naďalej, na rozdiel od niektorých pražských scén. Pre majiteľov práv nie je v prípade Česka dôležité zarobiť, ale pochváliť sa kvalitou. A s niektorými pražskými mali zlé skúsenosti.“
Vy máte vo všetkých prípadoch živý orchester?
„Je to podmienka kontraktu. Patrí to k muzikálu, bol by podfuk, keby sme to takto nehrali.“
Bratislavská Nová scéna orchester zrušila pred mnohými rokmi.
„Považujem to za veľkú chybu, hoci finančná situácia nie je ružová ani v iných krajinách. Spomínam si na situáciu, keď sa americkí producenti dohodli, že budú hrať len hudbu z pások, aby ušetrili. Skončilo sa to štrajkom, do ktorého sa okrem hudobníkov zapojili aj herci, lebo to považovali za stratu stavovskej cti. Odbory v Londýne si dokonca presadili, že aj pri činoherných inscenáciách vo vybraných divadlách musí hrať živá hudba.“
Vzniká viac pôvodných muzikálov v Prahe či v Brne?
„V našom divadle sme sa zaviazali, že každý rok uvedieme dva nové tituly. Niekedy ide o české premiéry, inokedy o diela zo zahraničia. Napríklad muzikál Pápežka sa dostal k nám pol roka po svetovej premiére v Nemecku. Okrem toho píšem libretá ja – na začiatku januára uvedieme Očistec, bude to už naše ôsme dielo so skladateľom Zdenkom Mertom. A nie sme jediní. V týchto dňoch nakrúca režisér Juraj Nvota muzikál Divá Bára pre Českú televíziu. Dramatik Milan Uhde so skladateľom Milošom Štědroňom ho napísali priamo pre naše divadlo a už píšu ďalší. Dohovárame sa aj s Vašom Patejdlom, že mu v roku 2014 uvedieme muzikál Don Juan. Autorov teda prešlo naším divadlom už veľa a neustále niekto nový klope na dvere.“
Nik už nepíše operety?
„Občas niekto napíše operu. Je to veľa práce a ich uvádzanie je potom smutné – zahrajú sa zvyčajne len párkrát. Režíroval som aj opery, aj som jednu napísal so Zdenkom Mertom. Mala dobré recenzie, ale riaditelia opier uvádzajú ešte tak Carmen či Figara. Aj Leoš Janáček by to dnes mal veľmi ťažké.“
Čo majú brnianski diváci radšej? Domáce či zahraničné muzikály?
„Všeobecne si ľudia vyberajú niečo, čo má značku, čo už bolo úspešné. Ale napríklad pri Čarodejniciach z Eastwicku, hoci sú populárne vďaka filmu, sme očakávali tak tridsať repríz. A doteraz je to najväčší úspech nášho divadla, radi by sme ho niekedy doviezli aj do Bratislavy. Mal 130 repríz a stále hráme.“
Poznáte už svojho diváka alebo je to stále tak trochu netvor, u ktorého nikdy neviete, čo bude žrať?
„Musím sa priznať, že som sa nikdy nepokúsil divákov študovať. Neviem, o koho vlastne ide, jediný divák, ktorého trochu poznám, som ja sám. Do intímneho dialógu, ktorý vedie divák s inscenáciou, radšej netreba ani vstupovať.“
Nerobili ste si nikdy ani nejaké marketingové prieskumy?
„Nechal som si ho urobiť raz, v roku 1994. Stálo to veľmi veľa peňazí a jediný výstup, ktorý som použil, bol ten, že diváci nechcú chodiť neskoro do divadla, že sa starší diváci v noci boja ísť domov. Tak som vytvoril novú predplatiteľskú skupinu na predstavenia o šiestej a zistili sme, že si ju vykúpili tínedžeri, aby si po divadle ešte mohli užívať mladosť.“
Máte stále vypredané aj teraz v kríze?
„Máme návštevnosť 98 percent, ale do nej nesmieme zarátavať tých, čo sedia na schodoch. Konzervatoristi a študenti JAMU to majú zadarmo.“
Hráva brnianske Mestské divadlo aj v zahraničí?
„Po celej Európe odohráme asi 150 predstavení ročne. Pravidelne napríklad vystupujeme v Nemecku, Rakúsku Španielsku, vo Švajčiarsku či v Luxembursku.“
Muzikál teda podľa vás nevyhynie?
„Radšej používam výraz hudobné divadlo. Každý týždeň je vo svete nejaká premiéra súčasného hudobného divadla, nech to už nazývame rocková opera alebo muzikál. Keby Mozart žil dnes, používal by určite dnešné prostriedky. Čarovná flauta bola vlastne v tých časoch muzikálom. Súvisí to s tým, že vďaka mikrofónom sa speváci nemusia sústreďovať už len na svoj hlas, ale aj na to, čo prežívajú. Rád hovorím príbeh, že keď prišiel Leonard Bernstein na Broadway s West Side Story, povedali mu producenti, že predsa nebudú hrať operetu, kde je na konci toľko mŕtvych.“
Do akej miery poznáte slovenské hudobné divadlo?
„Svojho času sme usporiadali divadelný festival, na ktorý sme pozvali nitrianske divadlo DAB, ale napríklad aj produkciu Kráľ sa zabáva zo SND.“
Prečo nie sú výmeny medzi Čechmi a Slovákmi, predovšetkým medzi vami a bratislavskou Novou scénou, v oblasti muzikálu až také živé, ako by mohli?
„Myslel som si, že sa budú naďalej rozvíjať, ale situáciu na Novej scéne ohrozili plány na jej privatizáciu, dokonca až zrušenie. Pred trinástimi rokmi sme s veľkým orchestrom vystupovali v Istropolise, tak sme aj dnes nadviazali na túto spoluprácu a od decembra tam zahráme 12 predstavení muzikálu Les Misérables - Bedári. Pravidelne otvárame aj festival Zámocké dni zvolenské.“
V brnianskom divadelnom priestore pôsobí veľa Slovákov, však?
„Len v našom divadle ich máme takmer dvadsať. Stano Slovák je výborný herec, práve v našom novom muzikáli bude hrať hlavnú postavu, ktorá je mu písaná na telo. Je však aj režisér, už režíroval napríklad muzikál Mozart či Barona Trencka v Biskupskom dvore. V divadle hrá aj jeho sestra Svetlana, dnes už Janotová. Najslávnejšou slovenskou herečkou v Česku je zrejme výnimočná speváčka Alena Antalová, vnučka scénografa Ladislava Vychodila, ktorá hrá napríklad titulnú úlohu v muzikáli Mary Poppins. Spomeniem ešte skvelú herečku a speváčku Ivanu Vaňkovú.“
Nemajú s inváziou Sloveniek české herečky problém?
„Všetko pramení z toho, že sa na brnianskej JAMU učí muzikálové herectvo a my máme možnosť si vyberať tých najlepších. Keď sme v roku 2008 otvárali scénu postavenú na veľké muzikálové inscenácie, tak sa na to niektorí dívali cez prsty. Ale teraz už aj samotná JAMU si otvorila muzikálové laboratórium pre 150 divákov.“
Vy ste si nechali nové divadlo postaviť na mieru. Ste s ním spokojní?
„Mali sme to šťastie, že sme si mohli vybrať architektov, ktorí nám ho postavili tak, ako sme chceli. Ide o barokové divadlo s tromi bočnými javiskami a orchestrálnou jamou, ktoré je však ešte spojené s antickým amfiteátrom.“
Neprekáža vám, keď vás označujú za českého Bednárika?
„Vôbec nie, mám ho veľmi rád, vážim si aj jeho operné produkcie. Jeho cesta išla iným riečiskom, ale je škoda, že už viac netvorí.“
