Film, v ktorom pred štvrťstoročím začínal, zasiahol generáciu po celom svete. Obraz, ako sa ponára do hĺbok s delfínmi a napokon s nimi opúšťa civilizáciu, dal mnohým možnosť snívať a premýšľať. Odvtedy nakrútil množstvo filmov so známymi režisérmi a jeden nedávno prišiel predstaviť na filmový festival do Bratislavy. Francúzsko-americký herec a režisér JEAN-MARC BARR.
Pri návšteve Bratislavy ste sa ustavične usmievali, čo vás robí šťastným?
Nemám žiadneho šéfa. Mám šťastie byť ľudskou bytosťou s americkým i francúzskym pasom a možnosťou skúmať obe kultúry. Mal som tiež možnosť si v mladom veku zvoliť kariéru. Úspech v Magickej hlbočine mi odrazu umožnil pracovať pre európsku kinematografiu, ktorá bola v tom čase unikátna.
A taký skorý úspech vás naučí, že jediný spôsob, ako ho môžete prežiť, je vôbec ho nebrať vážne. Mal som šťastie, že som stretol krásnu ženu, zaľúbil sa a tešil sa zo vzťahu sedemnásť rokov. Keď sa to v roku 2000 medzi nami skončilo, aspoň necítim vinu za to, že niekoho nechávam doma samého. A preto sa usmievam, lebo už nemám túto zodpovednosť. A možno je to len jeden obrovský komplex Petra Pana.
Nechcete vyrásť a dospieť?
Neviem, ako sa to robí. Ale aspoň som v tom úprimný.
Prečo sa v podstate veľmi prostý, pre niekoho možno až nudný film Magická hlbočina stal takým kultovým?
Je to film o samovražde, o túžbe po nevinnosti, čestnosti vo svete, v ktorom nič z toho nie je možné. Mnohí ľudia sa na tento film dívajú ako na vlastné detstvo.
Ak sa naň pozriete kriticky, môžete povedať hoci aj to, že je to film o chudákovi chlapcovi, ktorý prenáša svoju latentnú homosexualitu na delfína. Ja sa naň už dnes nemôžem pozerať, zdá sa mi už priveľmi „milučký“ po všetkých tých Pulp Fictions, vojnách a násilnostiach.
Vaša bývalá žena Irina Decermic je klaviristka a skladateľka pochádzajúca z Belehradu. Bol aj to jeden z dôvodov, prečo ste prijali účinkovanie vo filme Sprievodca Belehradom so spevom a plačom?
Samozrejme. Stretol som ju ešte v roku 1983, poznal som Juhosláviu v jej šťastnom období. Mal som z tejto krajiny presne opačný dojem ako ponurý obraz fašisticky kontrolovanej spoločnosti, ktorý v nás v tom čase vyvolávala americká propaganda.
Ja som tam našiel celkom spokojných ľudí a silné komunity. Jej otec bol veľmi známy divadelný herec, mal som možnosť stretávať sa s tamojšími umelcami, napríklad aj s Kusturicom. Dovtedy som vôbec nepoznal východoeurópsku kultúru.
Keď napríklad Američan objaví slovanskú morálku, akú sme predtým videli len v Tarkovského filmoch, je to preňho ponižujúce. A čo sa týka kontroly spoločnosti, v tom sme dnes už v Amerike oveľa lepší.
Máte niečo z postavy Američana, ktorého ste hrali vo filme Európa?
On sa snaží vnútiť svoj idealizmus Európanom, ktorí s ním nechceli mať nič spoločné. Je to jeden z najlepších filmov, ktoré som urobil, má zmysel pre humor a je to krásna prezentácia európskej kultúry.
Mal som šťastie, že som spoznal Larsa von Triera a bol som súčasťou jeho umeleckého vývoja. Keď sme robili filmy ako Prelomiť vlny či Tanečnica v tme, odrazu sme nerobili ani dánsky, ani francúzsky film, ale objavili sme nový priestor komunikácie. Íri, Dáni či Francúzi v ňom mali možnosť hovoriť jediným jazykom.
Vo filme Európa Larsa von Triera. Foto - SITA
Bola atmosféra pri nakrúcaní filmu Prelomiť vlny taká intenzívna, ako ju zažíva divák, keď sa naň pozerá?
Cítil som sa privilegovane, že som bol súčasťou tímu, v ktorom boli aj takí herci ako Stellan Skarsgård či Katrin Cartlidge. A bolo tam veľa lásky. Larsa totiž po filme Európa kritizovali, že nie je dostatočne emotívny, že jeho snímky sú priveľmi technické, priveľmi kontrolované.
Tak si povedal, že ak chcú dostať niečo emotívne, majú to mať. Postavil si kameru na plecia, všetko sa začalo hýbať a nič nebolo pod kontrolou. Zrazu sme mali pocit, že so všetkými tými hercami sa tam tvorilo niečo živé a nové, Emily Watson vlastne pri tomto filme objavili.
Hollywood po ňom pochopil, že sa nikdy nemôže ani len priblížiť k ľúbostnému príbehu vyrozprávanému s takou intenzitou a tak provokatívne. Tlač Larsa veľmi kritizuje, lebo provokuje. Kritici nemajú radi niekoho, kto má vlastný hlas. Ale provokovať, to je presne to, čo dnes máte robiť.
Dvadsiate storočie sa skončilo, a to, čo ho držalo pokope, vycical internet, komunikácia prestala byť kontrolovaná, moja aj vaša práca sa stala bezcennou. Všetko sa dá získať zadarmo na internete, takže čo tu vlastne my dvaja ešte robíme? V panike sa ešte snažíme udržať svet taký, aký bol v minulom storočí, ale je to na smiech.
Ako ste sa cítili pri nakrúcaní takého špecifického a minimalistického filmu ako Dogville, v ktorom herci hrali len akoby v nakreslených priestoroch.
Nemal som tam veľkú úlohu. Ako gangster som ich tam na konci len prišiel všetkých zabiť. Bolo zvláštne sledovať, ako všetky tie americké hviezdy na čele s Nicole Kidman, ktoré po filme Prelomiť vlny prišli na nakrúcanie v totálnej dôvere k Larsovi von Trierovi, boli po šiestich týždňoch už úplne naštvané, lebo tam vlastne všetci hrali len štatistov.
Lars má zvláštny typ humoru. Raz som mal jediný voľný deň v nakrúcaní, ale napriek tomu ma privolal na pľac, obliekol do kostýmu a nechal celý deň kopať v záhrade. Večer som zistil, že som bol celý deň mimo záberu kamery.
Čo ste sa naučili od von Triera ako herec a režisér?
Isť za svojím srdcom. To je jediné, čo máte. Ak viete nasledovať to, čo vám hovorí srdce, dosiahnete šťastie, ktoré si zaslúžite.
Filmy nakrútené podľa princípov Dogmy 95, na zostavení ktorých sa von Trier svojho času podieľal, boli niekedy kritizované, že zostávajú na úrovni amatérskych domácich videí.
Zem sa točí, vesmír sa rozťahuje. Koho to trápi?
Ste s Larson von Trierom stále v kontakte?
Nedávno som preňho urobil výbornú scénu vo filme Nymfoman.
Aké reakcie vyvolal váš film Sexuálne kroniky súčasnej francúzskej rodiny?
Hovorilo sa o ňom, ale v čase agenta 007 je veľmi ťažké niečím zaujať.
Na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave uviedol dva filmy. Je neskutočne milý, spontánny s nákazlivým smiechom. Nepije alkohol a k ideálu mu chýba azda len prestať fajčiť. Foto - Jaroslav Repta
Zahrali by ste si rád hoci aj Bonda?
Rád by som bol platený ako Daniel Craig, ale mne to neponúknu, lebo už robím to, čo robím. Herecké remeslo sa za posledných stopäťdesiat rokov nezmenilo, boli sme prirovnávaní k prostitútkam a nimi aj sme.
Ja nepozerám Bonda ani oscarové filmy. Niektoré z nich sú ako tie sovietske filmy robené za Brežneva. Takými filmami len bombardujeme naše deti obrázkami. Je to zločin, vnucujeme im nedospelosť.
V sedemdesiatych rokoch by sa taký film vnímal ako komédia. Dnešné deti sú preto také znudené, lebo ich vnímame už len ako konzumentov.
V jednom rozhovore ste použili spojenie oslavovať sex.
Ja som bol vychovávaný ako katolík, dokonca som išiel aj do seminára, ale strávil som tam len jedno leto a to leto som zároveň aj cirkev opustil a stal sa hercom, aby som mohol myslieť za seba. V Biblii je veľmi veľa krásneho, ale aj v Dostojevskom.
Mal som šťastie, že som ako polovičný Američan i Francúz vyrastal na myšlienkach Thomasa Jeffersona, ale aj Alberta Camusa. Beriem, čo sa dá, z toho, čo existuje. Náboženstvo bolo vymyslené na to, aby kontrolovalo.
Študovali ste filozofiu, však?
Nebol som v tom veľmi dobrý, preto som sa rozhodol stať sa hercom. Ako umelec môžete začať klásť provokatívne otázky. Nakrútil som trilógiu o slobode. Prvá časť bola o slobode milovať toho, koho chcete. To však ešte stále nemôžete vo všetkých krajinách sveta.
V druhej časti išlo o slobodu sexuality, tretia časť bola o slobode myslenia. Nachádzame sa v čase, keď by si ľudia mali uvedomovať svoje práva, lebo sa veľmi menia. Je dôležité zistiť, aké slobody máme. Hoci možno nakoniec zistíme, že jedinou reálnou slobodou je naša smrť.
Podľa toho by boli skutočne slobodní len tí, čo páchajú samovraždy?
Ak to viete, tak začnete žiť a užívať si to, koľko môžete, skôr ako umriete.
Jean-Marc Barr, švédsky herec Peter Stormare, francúzska herečka Catherine Deneuve a dánsky režisér Lars von Trier prišli v roku 2000 na festival v Cannes predstaviť film Tanečnica v tme. Foto - TASR
Nie je to priveľmi pesimistické?
Musíte byť realistami, aby ste mohli byť dobrými romantikmi.
A ste taký?
Som herec, neberiem sa vážne. O opäť minút zabudnem, čo som v tomto interview povedal. Mal som možnosť skutočne si užívať každú sekundu svojho života. Ak zajtra umriem, v pohode.
Život je dar. Snažím sa užívať si ilúziu umelca, ktorý má ilúziu slobody. To je všetko. Viem, že je to ilúzia, ale teším sa z ľudí. Momentálne žijem v kufri. A nič nie je lepšie.
Aj váš film Too much flesh bol kritizovaný za priveľa sexuálnych scén.
Ale vidíte tam prakticky len nahotu. Je zaujímavé, že ak ľudia vidia nahé telo, hneď myslia na sex. To však hovorí len o tom, že sami sú posadnutí sexom, ak ho všade vidia. Pre mňa je nahota kostým. Neviem, čo je na tele také, že sa nedá vidieť.
Dnešná mladá generácia nemá problém nakrútiť svoje prvé milovanie a poslať video na internet. Je to istým spôsobom pokrok proti zmätenosti, ktorú som mal ja v ich veku. Možno je to úprimnejšie ako to, v čom sme žili my. Ak kontrolujete niečiu sexualitu, kontrolujete ho úplne celého.
Ľudské telo je už jediný priestor, ktorý zostal človeku na individuálnu vzburu. Tento film sme točili v rodnom meste môjho otca. Bolo to jediné miesto, kde sa to dalo točiť. Inak by nás preň mohli aj zlynčovať.
A nedostávajú zase dnešné deti cez internet až priveľmi dospelé vzdelanie?
V každom prípade to neutralizuje ilúziu, ktorú nám vnútili. Máme ilúzie o slobode a kapitalizme, ale nie sme slobodní. Sovieti ich mali o komunizme a o tom, ako si budú ľudia rovní, ale to je tiež ilúzia.
Neviem, kam smerujeme, ale internet je realita. Hoci, ak by ste vypli prúd, bude to celé preč a svet sa zastaví. Skutočným vládcom tohto sveta je ten, kto vie zapnúť a vypnúť internet. Je to možno ešte mocnejšia zbraň ako atómová bomba.
Ale nestráca sa zo sveta nevinnosť?
Samozrejme. Len sa pozrime na nevinnosť, ktorú sme mali pred vojnou. Ale ľudia sa stále vyvíjajú. Veľkým problémom Spojených štátov je, že sa tam mnohí ľudia držia predstavy o krajine, ktorá už neexistuje. Radi by sa vrátili do päťdesiatych rokov. Tak ako by sa Francúzi radi vrátili do povojnového Francúzska.
Ale lekcia, ktorú teraz dostávajú, je: Kolonizovali ste, teraz kolonizujú zase vás. Nemôžeme ďalej odmietať predstavu, že sme na tejto planéte všetci spolu. Spojené štáty sú krajinou, ktorá je v ustavičnom vojnovom stave. Najprv to boli komunisti, teraz sú to teroristi. Ak ľudia nemajú vzdelanie, stávajú sa mutantmi. A my máme veľmi veľa takých, ktorí veria, že sa slnko točí okolo Zeme.
Vyrastali ste v Kalifornii?
Pochádzam z veľmi dobrého prostredia. Zo strednej triedy v Amerike sedemdesiatych rokov – už nikdy to nebude také dobré. Mali sme taký pocit nadradenosti, až sme sa stali takmer aristokratmi.
Môžem si vybrať svoj život? Tak prečo by som si nezvolil budúcnosť, v ktorej budem užitočný celému spoločenstvu. Na takomto prístupe bolo niečo veľmi aristokratické.
Na čo sa tešíte?
Sústreďujem sa na to, aby som sa netrápil budúcnosťou. Ak žijete v kufri, tak je to najlepší spôsob, ako žiť.
Podľa toho, aký veľký je ten kufor.
Nepotrebujete toho veľa. Ja mám kufre vo svojich apartmánoch, jeden v Kalifornii, takže máte kufre všade, potom už len cestujete medzi nimi.
Boli ste teda skutočne vhodným predstaviteľom Jacka Kerouaca v novom filme.
Nič som nemusel hrať.
Čo pre vás Kerouac znamená?
Bol súčasťou generácie, ktorá odmietla povojnovú Ameriku. Bol americkým Rimbaudom, nie Rambom.
V čom je poézia Ameriky, ktorú objavil?
V jej geografii. Vytvoril hrdinu, ktorý je stále trochu individuálne slobodný v krajine, ktorá je ešte trochu slobodná. Ja len dúfam, že Big Sur bude dobrý. Film je taká krehká vec, že je ťažké povedať čokoľvek dopredu.
Na ktorú scénu zo svojich filmov ste najviac hrdý?
Práve na jednu z tohto filmu, v ktorej sa snažím vysvetliť svoju túžbu po slobode žene, čo si ma chce zobrať. Nikdy doteraz som nemal možnosť zahrať si drámu na takej úrovni. Ak ste totiž cudzincom v Európe, hráte väčšinou cudzincov, a tu som konečne hral Američana.
Navyše, týkalo sa to mnohého, čo som prežil v osobnom živote. Bol som už pripravený nakrútiť veľkú scénu a aj som ju urobil. Nemyslím si, že som bohvieaký herec. Nevýhodou toho, že ste pekný, je to, že ste viac-menej prinútený nič nerobiť.
Herectvo je najľahšie povolanie na svete. Ak si to uvedomíte, je to pre vás dosť zahanbujúce. Zarábate viac peňazí ako váš otec a vaši dedovia, ktorí sa potili celé dni na kukuričných poliach. Ja už len čakám, kedy do mňa udrie blesk.
