Názov Zákaz dotyku je iba metafora. Autorka novej výstavy v SNG totiž robí pravý opak – rafinovane a s humorom sa dotýka podstaty vecí.
Je rok 1967. Na dobrej adrese, v Galérii Cypriána Majerníka (ešte na Hurbanovom námestí) otvára svoju prvú samostatnú výstavu Možnosť odkrývania Jana Želibská, dvadsaťšesťročné dievča.
Profesor Želibský vtedy vraj polovážne – položartovne vravel kolegom na škole, že sa už naozaj „rozpakuje vstúpiť do ateliéru dcéry, ktorý sa zapĺňa eroticky akcentovanými dielami“, spomína v texte z roku 1996 teoretik Radislav Matuštík. Nehovoriac o tom, že to všetko bol ešte len začiatok. Začiatok odkrývania symbolov, hľadania významov, ironických hier, ošiaľu zmyslov, rafinovaného nadhľadu, spoločných akcií a performance – takých bizarných z dnešného pohľadu.
A fakt je, že aj dnes sa možno ktosi bude prechádzaním dvoch poschodí národnej galérie „rozpakovať“ nad množstvom pŕs, kosoštvorcov, erotických symbolov a odhalených tiel. To všetko na výstave Zákaz dotyku je. Ale nie je v tom žiadne klišé, žiadna vulgárnosť, žiadne mužsko-ženské boje.
Je to rafinovaná hra na dotýkanie sa absurdných zákazov a zakazovanie stereotypov či predsudkov. Ale ako výstižnejšie iný raz napísal Matuštík, verbalizovať také presvedčivé spôsoby, aké používa Želibská na atakovanie tabu, je priam pochabé.
Jana Želibská: Sestry II. (1999)
Priama a energická
Obe súčasné kurátorky rozsiahlej retrospektívy, Vladimíra Büngerová a Lucia Gregorová, sa zhodujú, že práve Matuštík ako prvý z teoretikov poukázal na to, čo je pre tvorbu Jany Želibskej charakteristické. „Nevnímal jej diela v lokálnom rozmere, dokázal v nich čítať rozličné vplyvy. Mal nadhľad, rovnako ako ona, nepotreboval ju škatuľkovať a často bol aj súčasťou jej akcií a performance,“ hovorí Büngerová.
Tie sa konali najmä v období 60. - 70. rokov. V silnej generácii výtvarníkov – mužov si však Želibská dokázala nájsť svoje vlastné miesto. „Rešpektovali ju, bola pre nich skrátka Želibáčka, Jana, autorita,“ hovorí Gregorová. „Raz mi povedala, viete, našťastie, my ženy nemáme to, čo chlapi, že musíme stále všade byť. Ona to nepotrebovala, je skromná, robí to svoje a pritom presne vie, čo chce. Je priama a energická.“
Ich vzájomná spolupráca na výstave trvala dva roky. Výsledok mohol vyzerať aj inak. Kurátorky objavili mnoho dosiaľ neznámeho, archív kresieb, množstvo diel z op-artového obdobia či melancholické diela. To, čo nenájdete v galérii, je však v skutočne parádnom katalógu (autor Boris Meluš) aj s odbornými štúdiami.
Jana Želibská: Morský pozdrav (1970)
V kufri do Paríža
Medzi viac ako stovkou vystavených diel je aj viac unikátnych repríz či dokonca premiér. Výnimočnú silu má najmä prvé poschodie, kde sa podarilo zrekonštruovať priestorové diela, napríklad spomínanú výstavu – Možnosť odkrývania (1967), dielo Chuť raja (1973), ktoré autorka tajne prevážala v kufri ako divadelnú kulisu do Paríža, kde ju Pierre Restany nazval „večnou snúbenicou jari“ či dielo Kandarya – Mahadeva (1969), ktoré bolo v legendárnej Špálovke v Prahe. Kurátorky nechceli vystaviť iba dobové fotografie. „Je to o zážitku, človek musí cítiť ich priestor,“ zhodujú sa.
Zákaz dotyku tvorí okrem environmentov aj množstvo fotografií, grafík, kresieb, objektov a videotvorby, s ktorou autorka začala pracovať v 90. rokoch, ako aj najčerstvejšie inštalácie.
Ak si všetko chcete dobre pozrieť, vyhraďte si viac času. Alebo sa vráťte. Zákaz dotyku potrvá do 17. marca, súčasťou budú aj sprievodné akcie, výklady kurátoriek a autorky.
Jana Želibská: Kus zeme I.-II. (1974)
