Scenárista Marty (Colin Farrell) má krízu. Netuší, o čom by mal byť nový scenár, v akom žánri, s akými postavami. Jeho kamarát, neúspešný herec Billy (Sam Rockwell) a mĺkvy Hans (Christopher Walken) mu pomáhajú s inšpiráciou. No keď do hry zatiahnu psychotického gangstra Charlieho (Woody Harrelson), ide o život.
Snímku Sedem psychopatov nemožno zaradiť do žiadneho žánru. Je kriminálnou drámou, komédiou, satirou, čiernou cynickou groteskou, existenciálnou úvahou, romancou i melodrámou.
Jednoznačné nie sú ani postavy. Občas im veríte, sú sympatické a možno s nimi súcítiť, v zápätí sa menia na groteskné, absurdné, odpudivé kreatúry. V duchu postmoderny nič nie je isté, všetko je relatívne, všetko sa mení a nikdy nemôžeme vedieť, čo autor myslel vážne.
Postavy komentujú scenár a aby to nebolo málo, k hlavnému príbehu sa pripájajú vedľajšie zápletky, spomienky, výmysly, opilecké vidiny a aj meskalínové halucinácie, takže divák nikdy nevie, na čo sa vlastne pozerá.
Ešte bláznivejšie akov Brugách
Scenárista a režisér Martin McDonagh mal úspech s filmom V Brugách (2008). V rovnakom čase už písal aj scenár Siedmich psychopatov, ktorý by scenáristi dnes mohli odbiť tvrdením, že sa v ňom opakujú nápady, postupy, humor i charaktery z Brúg. Neopakujú sa, ale rozvíjajú. No čudným smerom.
Sedem psychopatov je ešte väčšia bláznivosť ako V Brugách. A s lepším hereckým obsadením, pričom páni hrajú radi a dobre. Nezabudnuteľný je Tom Waits ako sériový pomstiteľ Zachariah. Škoda, že sa viac miesta neušlo dámam, azda s výnimkou Lindy Bright Clay.
Kameraman Ben Davis (Hannibal - Zrodenie zla, Hviezdny prach, Kick-Ass) sa hrá so svetlom i farbami, chvíľami až na hranici chceného gýča a aj strihačka Lisa Gunning (Lososy v Jemene) podporuje koncepciu založenú na scudzujúcej hyperštylizácii a divokom tempe.
Briskné výroky, napätá atmosféra
Pozerá sa na to príjemne a s pôžitkom. Hluchých miest takmer niet, všetko je neustále v pohybe, jeden briskný výrok strieda druhý, každá scéna je nabitá atmosférou, neustále zmeny a zvraty udržujú diváka sústredeného a v napätí. Tarantino sa radostne objíma s Ritchiem.
Postupne silnie pocit, že už by sa konečne z toho množstva nápadov a gagov mohlo vyjaviť, o čo vlastne ide. Lenže tento film si strieľa z divákov aj sám zo seba!
Ak máte sklon brať seba samých alebo filmy smrteľne vážne, ak hravosť považujete za pochabú alebo detinskú, tak potom po odchode z kina nevravte, že sme vás nevarovali!
