Na skúške. FOTO - MILAN ILLÍK
Bratislavskí bezdomovci - Joshua, Eva, Tibor, Blanka, Jaro - predavači časopisu Nota bene, skúšajú v réžii Juraja Šulíka v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí 2. Hra, ktorá ešte nemá názov, vznikla z ich životných príbehov, ale aj túžob a snov. „Z toho sme vytvárali príbeh,“ tvrdí režisér Juraj Šulík. „Hráme ešte Rómea a Júliu. Improvizácie hercov na tému tejto hry.“ Premiéra bude v prvej polovici októbra.
Skúšky sú verejné. „Diváci si môžu pozrieť predstavenie ešte v procese tvorby, vidieť jej spôsob. Tiež to bude zaujímavé porovnanie v závere s výsledným predstavením,“ hovorí Šulík. Herec Joshua práve dokončil monológ, ale zostane stáť na pódiu. „No, ja sa len bojím…,“ povie, s obavou zahľadený do hľadiska, „keď tu už budú aj ľudia v hľadisku, čo bude.“ Hyperaktívna kolegyňa Eva, herečka s neprehliadnuteľnou režisérskou ambíciou, tieňová šéfka súboru, mu vraví bojovne: „Čo sa bojíš, Joshua? Tak normálne pekne to budeš hovoriť, ako teraz. Len ešte aj tej sympatickej zákazníčke, čo od teba kúpila dnes časopis, alebo tomu, čo práveže nekúpil, to ukážeš.“ Joshua rozpráva na javisku o matke, jej obraze, predstave, sne. On sám matku nikdy nepoznal.
„Ráno vstanem, zobudím Zdenku, Zdenka zobudí deti, ja im natriem maslo na rožky, ona ich oblečie do menčestrových nohavíc a riflových bundičiek,“ začína sa výstup Tibora. „Potom idem von, utriem sajtku, skontrolujem sviečku, posadím deti do sajtky, dám im na hlavy kožené čiapky, také ako nosia pretekári, a odveziem ich do školy.“ Hrá postavu, ktorá je v centre dramatického konfliktu. Keď nie je na scéne, len mlčky sedí, keď začne hrať, je to jasné: každý ansámbl má svoju hviezdu, tento má Tibora. On je stár. Tibor je nadaný prirodzenosťou, úspornosťou a jemnosťou prejavu. Pozeráte sa naňho, počúvate ho a veríte mu.
V divadle bezdomovcov, na rozdiel od profesionálneho, nie je cieľom len premiéra, ale samotná tvorba predstavenia. Tvorba tohto predstavenia zaváňa luxusom. Luxusom, ktorým sú medziľudské vzťahy: snaha protagonistov vzájomne si porozumieť, pomalé rozmotávanie príbehu, komunikácia s režisérom, objav, že si vzájomne môžu dávať na javisku podnety, a tak meniť svoju aj partnerovu situáciu, odvaha vstúpiť a zasiahnuť do spoločného príbehu.
Asi ešte dôležitejšia ako výsledný - pravdepodobne veľmi konkrétny a jednoduchý - obraz, ktorý si budeme môcť pozrieť na premiére predstavenia, je abstraktná kresba, ktorá presvitá na jeho rube.
V tom je zároveň úskalie všetkých projektov, ktoré sú založené nie na umení samom osebe, ale na identite, zvláštnosti, výnimočnosti jeho tvorcov. Divadelné projekty, v ktorých účinkujú chorí, mentálne postihnutí, vyliečení narkomani či alkoholici, väzni, typ hercov, ktorý láka režisérov, autorov aj divákov preto, že si myslia, že životy takto postihnutých ľudí sú už vlastne hotovou drámou samy osebe. Že ich každodenná realita je dramatickým, napínavým a často aj tragickým skutočným príbehom a že túto svoju životnú drámu vnesú viac-menej automaticky aj do tvorby a predstavenia. Toto očakávanie ostáva však často nenaplnené.
Týchto hercov poznáte. Nie z časopisov o filme a divadle, ale z rohov ulíc. Predávajú vám Nota bene v uliciach Bratislavy a čoraz častejšie vo svojich postrehoch v tomto časopise píšu práve o svojich zákazníkoch. Dívajú sa na nás čoraz pozornejšie. Pozorujú. Bezdomovci, ktorí hľadajú útočisko v každom, kto pred ich pohľadom neuhne očami. Príďte im ho opätovať do divadla, verejné skúšky sú ešte 18. a 19. septembra. JANA PARKROVÁ
