Rozhovor uverejňujeme v plnom znení.
Pán Oskár Čepan,
musím sa Vám priznať, že neviem či ste literárny vedec, amatérsky archeológ, alebo názov ceny. Tento rozhovor som inicioval, pretože stať sa finalistom či laureátom ceny pomenovanej po niekom, o kom neviem nič, by mi prišlo zvláštne. Nemal by sa ocenený umelec o cenu „oprieť“? Prečo je v danom prostredí laureát ceny známejší ako ten kto jej dal meno?
Kedy ste umreli pán Čepan a čo ste robili?
3. septembra 1992 v Bratislave. Mal som 67 rokov. Bol som chorý. Bol som literárny vedec a medzi rokmi 1947 až 1990 som bol vedeckým pracovníkom literárneho ústavu SAV. Okrem toho som sa vášnivo venoval archeológii a teórii umenia. Hlavne v 60. rokoch.
Čo ste teda vyštudovali? Slovenský jazyk, teóriu umenia, archeológiu?
Nie, študoval som najprv na prírodovedeckej fakulte Slovenskej univerzity. Kreslenie a zemepis a potom som prešiel na filozofickú fakultu, kombinácia slovenský jazyk a filozofia. K teórii umenia som sa dostal postupne popri literárnej vede. Doma som kreslil a maľoval, chvíľu som pôsobil aj ako scénograf v Trnavskom divadle. Ale od roku 1949 som naplno nastúpil do literárneho ústavu SAV, kde som zahrabaný prežíval a z ktorého som odišiel spolu s revolúciou v roku 1989. Boli ste už vtedy vôbec na svete?
Narodil som sa v roku 1981 pán Čepan.
Čím ste sa zaoberali ako literárny vedec?
Literatúra druhej polovice 19.storočia. Romantizmus, realizmus. Odmietal som klišé, ktoré sa s týmito etapami slovenskej literatúry spájalo. V rámci Zborníka slovenskej literatúry mi vyšla stať Rozklad slovenského romantizmu. Plánoval som vydať Rázdiela romantizmu s výkladom diela Janka Kráľa, Sama Bohdana Hroboňa a ďaľších. O slovenskom realizme som vydal Stimuly realizmu, kde píšem o zmysle diel Vajanského, Hurbana, Kukučína. Môj záujem o literatúru 19. a 20. storočia sa prepojil v Literárnych bagatelách, ktoré mi bývalý režim zakázal vydať. Nebol som komunista, tak ma vyhodili aj zo spolku slovenských spisovateľov v roku 1971, kedže som nechcel stvrdiťsvojím podpisom stanovy a pravidlá.
Spomínali ste, že ste doma maľovali a kreslili. Kedy ste s tým prestali?
Nikdy som neprestal! Celý život som si doma kreslil a maľoval. V 40. rokoch to bola väčšinou koláž, vychádzajúca z nadrealizmu a surrealizmu. Od 50. rokov som postupne prešiel k nezobrazujúcemu umeniu. Marián Čunderlík bol môj spolužiak ešte zo školy, tak som aktuálne zachytil vlnu nepredmetného umenia. Spolupodieľal som sa na Konfrontáciách, ktoré kopírovali pražské Konfrontace. V 80. rokoch som sa vrátil ku koláži. Zvačša išlo o témy z dejín slovenskej literatúry, daroval som ich kolegom-vedcom, podľa toho ktorému obdobiu sa venovali. Tak odo mňa dostala Jana Juráňová Timravu, Viera Bosáková Baudelaira a Petrovi Zajacovi som dal Kafku.
Kafka a Baudelaire nie sú slovenskí spisovatelia...
Nie sú. To nevadí.
Pozeral som si Vašu monografiu, ktorú Vám vydali k výstave v GJK v Trnave. Cítili ste sa výtvarníkom? Z tých kresieb mám pocit, že ste si neverili. Koniec koncov ani v monografii Konfrontácie som Vaše veci nenašiel.
Prečo si myslíte že som si neveril?
Všetky Vaše kresby sú malých rozmerov a skoro všetky ste urobili do škicáka!
Dobre, dobre. Áno, kto celý život robí do škicáka asi nie je výtvarník. Chýbala mi odvaha. Ak máte nápady, ale nedáte im „telo“, tak výtvarníkom skrátka nie ste a hotovo. Neveril som si ako Fila či Jankovič, preto som nevystavoval! Na Konfrontáciách som sa podieľal ako teoretik. Otváral som výstavy, písal texty pre Čunderlíka a Filu.
Ako sám hodnotíte výstavu v GJK, ktorá Vás predstavuje ako výtvarníka?
Ako môžete byť spokojný s výstavou, ktorá vás prezentuje tak ako ste sa vy sám nikdy necítili? Bol to omyl.
Ale Jiří Valoch z Vás urobil génia, ktorý predbehol celé Konfrontácie!
Valoch z každého robí génia ak ste si nevšimli.
Ako vidíte Konfrontácie z dnešného pohľadu?
Ako autentickú epizódu v slovenskom výtvarnom umení druhej polovice 20. storočia. Títo výtvarníci sa chceli a vymedzili voči tažkej, clivej, do minulosti sa obracajúcej nálade Galandovcov. Prinesli novú reč. Reč abstraktného, alebo ak sa mám vyjadriť dobovo nepredmentného umenia. Aplikovali novú emocionalitu, ktorá sa opierala o vnútorný model. V rámci nepredmetného umenia exitovali dva prúdy: tzv. opierajúci sa o psychický automatizmus, a racionálno-estetický. Socialistický dogmatici reagovali odmietavo, preto sa výstavy konali v ateliéroch, pre úzky okruh ľudí. Bolo to pravdivé, úprimné umenie.
Mne to už nič nehovorí. Na mňa tie veci pôsobia ako uväznené v čase svojho vzniku, preestizované. Problematický vidím skôr ten druhý prúd, racionálno estetický. Balans na hranici dekoratívnej formálnej hry. Tie veci mi z hľadiska akéhosi vibrovania pre súčasnosť prídu mŕtve.
Prečo? Lebo je to väčšinouštrukturálna grafika? Čo vám teda „vibruje“ viac?
Rozhodne je to umenie 60. a 70. rokov. Konceptuálne umenie, bez ktorého si neviem predstaviť 90. roky a súčasné postkonceptuálne umenie. To bol iný, skutočne nový jazyk, ak to porovnáme s Konfrontáciami. Privlastňovanie si skutočnosti, snaha o jej splynutie s každodennosťou... Umenie 60. a 70. rokov zase vrátilo umenie ku človeku a jeho bezprostredne prežívanej realite. Štrukturálna grafika predsa túto skúsenosť divákovi nemohla sprostredkovať.
Ako ste vnímali Alexa Mlynárčika, Stana Filka a ich Happsoc?
Nezaujímali ma. Nerozumel som im. Poznáte Sergeja Šaršúna? Bol to predstaviteľ východnej avantgardy v Paríži. Súputník Maleviča, účastník dadaistických manifestácií. Zaujala ma jeho tvorba. Jeho otec bol Slovák a sám sa k Slovensku hlásil. Zaujímala ma vtedy jeho tvorba, ruský konštruktivizmus, texty Maleviča a Tatlina. Maleviča sa mi podarilo vydať, no Tatlinové texty, ku ktorým som sa dostal vďaka dobrým kontaktom pána Šaršúna, mi už režim nevydal. Sadzbu rozmetali v roku 1971. Tak som vtedy skončil s výtvarným umením.
Takže ste sa nezaujímali ani o generáciu takzvaného 1. otvoreného ateliéru?
Nie, nechodil som do ateliérov ani na výstavy. Nebol som ako Chalupecký.
V roku 1965 ste mali iba 40 rokov, povedal by som, že medzi Vami a Mlynárčikom či Filkom nebol tak veľký generačný rozdiel. Mlynárčik bol iba o niečo mladší ako Vy!
(Čepan mlčí)
Prekvapilo ma, čo ste napísali v liste Sergejovi Šaršúnovi z konca roka 1966. Uviedli ste v ňom, že nerozumiete prečo sa moderné umenie uchyľuje k „hľadaniu, k unáhleným experimentom“. Vyzdvihujete Bazovského, Fullu a ich originálny „slovenský“ prínos k maliarstvu. Mladým vyčítate neustálu potrebu „„konfrontovania“ sa so západným svetom“. Toto ste napísali Šaršúnovi ešte rok po tom ako Bratislavu pomenoval Happsoc!
Súhlasil som vtedy so Šaršúnom. Umenie malo mať národnú tvár. Aby toho dosiahlo, bolo potreba čas a tradíciu. Šaršún poznal slovenské maliarstvo len z katalógov, ktoré som mu poslal. Tvrdil, že slovenské maliarstvo je napodobeninou toho svetového. Vtedy som pochopil, že Konfrontácie bola udalosť lokálneho významu. Bazovský s Fullom skutočne originálne spájali odkaz výtvarnej avantgardy a dali jej typický slovenský ráz.
Mali ste ísť s „mladými“ a nemuseli by sme spochybňovať Vaše meno v názve ceny!
Nebuďte drzý! Sám ale dobre viete, že neexistovala iná osobnosť, ktorá by mohla dať meno! Matuštík alebo Štrauss vtedy ešte žili. Tak to padlo na mňa.
Kedy ste jej dali Vaše meno?
Ja som jej žiadne meno nedal! Bol to nápad niektorých ľudí, ktorí sa chceli vyrovnať Chalupeckého cene v Prahe. Príkladný federálny komplex, ktorým my Slováci trpíme. Na Slovensku sa hľadal „Chalupecký“ desať rokov, no prirodzene ho nemohli nájsť, pretože neexistoval. Nebol tu teoretik, ktorý by sa zaujímal o autorov prichadzajúcich na scénu s konceptuálnym umením. A ktorý by bol v čase hľadania mena mŕtvy...
Ako vôbec vznikla cena?
V 1996 roku. Je podstatné si uvedomiť, že Cena Oskára Čepana je súčasťou reťazca podobných cien. Tie sa udeľujú tam, kde majú svoje pobočky „Sorošovci“. Problém je, že tak ako fastfood nerešpektuje lokálne špecifiká, tak to nerobí ani tento reťazec cien. Prináša svoju štruktúru, pravidlá. Napríklad v McDonalde vám nedajú hamburger starší ako 3,5 minúty. Finalista COČ nemôže mať viac ako 35 rokov... Za mojich časov nebolo ani cien ani takéto nezmyselné rozdeľovanie spoločnosti na skupinu do 35 a nad 35 rokov. Prvá je štedro dotovaná grantami. Tá druhá je na dlhú dobu odpísaná. Je to skrátka „zápaďácky“ model prinesený sem. A nikto neprotestuje.
Čo by ste urobili Vy?
Žijete v komplikovanej dobe, kedy musíte neustále obhajovať svoju pozíciu na existenciu. Na všetko sa uplatňujú ekonomické normy o efektívnosti, z kreativity sa stáva priemysel a tak ďalej.
Začal by som hovoriť pravdu. Kríza je tvorivý moment - možnosť pomenovať veci správnym menom: Oskár Čepan nebol výtvarník. Oskár Čepan nie je prestížna cena. Oskára Čepana nepoznaju nielen v NY ale ani doma. Za výstavu finalistov sa platí SVÚ 1400 eur. Vyhlásenie víťaza sa deje pred vernisážou, čo zásadne ovplyvňuje ako sa na veci pozeráme, a naviac je to v hoteli, chápete? Cena by mohla byť udeľovaná raz za dva roky, čo by zásadne zvýšilo jej kvalitu.
Pán Oskár Čepan, urobil som modlitebný válec ako v Tibete. Ten kto otáča, roztáča modlitbu, ktorá je uložená vo vnútri. Mojou absurdnou modlitbou je tento rozhovor, ktorý vkladám do vnútra. Na plášti však chýba mantra...
(Čepan sa pousmeje a pootočí válcom)
