Chvíľa pre skeptikov: filmári si zase raz trúfli zadaptovať Tolstého román. Hlavnú úlohu vo verzii Joea Wrighta hrá Keira Knightley.
Mestská knižnica v New Yorku sa pokúsila usporiadať najväčšie príbehy lásky, aké boli kedy napísané. Prvé na jej zozname skončili Búrlivé výšiny, druhá je Anna Kareninová a tretia Shakespearova dráma Rómeo a Júlia.
Filmoví producenti možno kalkulujú, keď si také nesmrteľné diela vyberajú na adaptáciu, ako to však pôsobí na režisérov, ktorým taká úloha nakoniec pripadne?
Joe Wright hovorí, že je to dôvod na depresiu. Oddnes je v našich kinách jeho verzia Anny Kareninovej.
Bez Moskvy aj bez vidieka
Napríklad Vladimír Nabokov by možno rebríček newyorskej knižnice trochu upravil, preňho je táto kniha najlepším románom o láske. A hovorí sa, že keď ho prečítal Dostojevskij, vyšiel na ulicu a kričal, že Tolstoj je boh.
Anna Kareninová je moderný, komplexný román, podrobný a výstižný v intímnej aj spoločenskej škále. Čím viac ho človek číta, tým viac sa v ňom môže strácať a uvedomovať si vlastnú malosť, takú smiešnu, v porovnaní s nerealistickými ambíciami.
Pre Joea Wrighta muselo byť menším rébusom, ako nezradiť románové bohatstvo a zároveň nenakrútiť klasický, konvenčný film.
Veď aj Andrea Arnold sa trochu odviazala, keď naposledy adaptovala Búrlivé výšiny a do hlavnej úlohy obsadila černocha Jamesa Howsona. Wrighta vraj zachránil nápad opustiť Moskvu, Petrohrad, ruský vidiek a prírodu a Tolstého román zinscenovať v divadle.
„Všetci hráme nejakú rolu, v každej životnej etape inú, takže vstúpiť do divadla sa mi zdalo logické. Najmä ruská aristokracia akoby na javisku prežila celý svoj život,“ povedal Wright pre noviny Huffington Post.
„A Anne sa zdalo, že ju niekto nesprávne obsadil do úlohy matky a poslušnej manželky.“
Arogancia je prístupná
Už dva filmy nakrútil Joe Wright s herečkou Keirou Knightley, hrala v Pokání aj v jeho vydarenej adaptácii Pýchy a predsudku z roku 2005.
Vtedy bola ešte mladým dievčaťom, a také hrala aj vo filme. Dnes, už ako Anna Kareninová, bude v centre dramatického príbehu o deštrukčnej sile lásky, tragickom osude dospelých, ich predstieraní, ľahostajnosti, vzájomnom posudzovaní.
V Tolstého románe vedie hľadanie lásky k hľadaniu zmyslu života, otázkou pre skeptikov asi bude, čo z toho všetkého vo filme zostane.
„Film zredukoval veľkolepý opus na prostú romancu,“ napísal napríklad denník Le Figaro a britskí kritici z Guardianu zostali rezervovaní k výraznej divadelnej štylizácii, lebo vraj znemožňuje hlbšie precítiť príbeh.
The New York Times si všimli veľké ambície a aj istú umeleckú aroganciu, no nakoniec skonštatovali: „Aj veľký román je len zaujímavým materiálom, ktorý slúži na to, aby ho filmári vyformovali podľa svojich predstáv.“
