Skončil sa ďalší z veľkolepých životných príbehov. Nemôže byť však reč o smútku z náhleho odchodu. Priekopník svetovej modernej architektúry by mal o pár dní 105 rokov.
„Dnes sme stratili jedného z géniov. Iba málokto vedel snívať tak intenzívne a naplniť tak veľa snov ako on,“ povedal o Oscarovi Niemeyerovi brazílsky prezident.
Všetky brazílske noviny hovoria len o ňom: Oscar Niemeyer, „básnik betónu“, „pesimista, ktorý miloval život“, „Picasso betónu“ – človek, ktorý sa podieľal na vzhľade 20. storočia a predstavách človeka o budúcnosti, píše Jonathan Watts pre denník Guardian z Ria de Janeiro, v ktorom sa Niemeyer narodil aj zomrel.
Krajina sa lúči s mužom, ktorý dal tvár jej hlavnému mestu. Svet s človekom, ktorý po sebe nezanechal iba svoje stavby, roztrúsené v mnohých krajinách, ale najmä vplyv na generácie ďalších.
Niemeyer si užil slávu modernizmu aj jeho kritiku. Dnes sa však na jeho stavby, využívajúce sklo a betón až na okraj možností, pozerá s obdivom. Platia teda nadčasové hodnoty, ktorým sa zaviazal, keď povedal: „Zo všetkého najviac si cením krásu. Krásu kriviek a krásu ako akt kreativity.“
Brasília - futuristické mesto, kde nájdete viacero Niemeyerových diel pohromade.
Funguje to
Všetko sa to začalo akoby náhodne, keď sa Niemeyer ešte ako študent stretol s Lucíom Costom. Ten bol v 30. rokoch hlavou úzkej skupiny architektov presadzujúcich modernizmus v Brazílii. Niemeyer sa v jeho štúdiu dostal k veľkým projektom vládnych budov vrátane spolupráce s Le Corbusierom.
Nebolo to hneď, no postupne sa Niemeyerovo meno stalo synonymom brazílskej architektúry. Po úspešnom vybudovaní obytnej štvrte Pampulha v meste Belo Horizonte dostal príležitosť vybudovať nové hlavné mesto.
Lucio Costa sa postaral o územný plán Brasílie, no bol to práve Niemeyer, ktorý jej dal podobu futuristického výjavu. Navrhol väčšinu z jej administratívnych a vládnych budov či Metropolitnú katedrálu a uskutočnil tak svoju poetickú víziu budúcnosti v obrovských rozmeroch, píše Simon Romero pre New York Times.
V priebehu štyroch rokov sa z prostej krajiny stalo veľkomesto, ktoré naplnilo utopický sen a stalo sa jediným moderným mestom na zozname pamiatok UNESCO.
Pre každého, kto by ho chcel kritizovať, mal jeho autor jednoduchú odpoveď: „Brasília sa vám nemusí páčiť, ale nemôžete povedať, že ste kedykoľvek predtým videli niečo podobné – mohli ste vidieť niečo lepšie, ale určite nie také isté,“ odpovedal jednému kritikovi. „Navyše ľudia, ktorí v Brasílii žijú, ju nechcú opustiť. To mesto skrátka funguje. Má aj problémy, ale funguje. Z môjho pohľadu je konečným cieľom architekta jedine snívať. Inak sa nič neuskutoční,“ dodal.
Interiér katedrály (1970) v Brasílii. Skelet tvorí šestnásť stĺpov, každý s hmotnosťou deväťdesiat ton.
Múzeum súčasného umenia v Niterói pri Riu de Janeiro bolo dokončené v roku 1996 .
Nie utópia, skôr Antonioni
Sníval často – najmä o krivkách žien, priľahlých kopcoch či o horizonte oceánu, lebo práve tie určili jeho línie. Našiel sa, keď odmietol pravé uhly. Dôraz dával na harmóniu stavieb a okolitého prostredia.
Jeho prvé skice Brasílie sú podľa Romera často skôr obrázkami opaľujúcich sa žien v popredí, kým budovy sú iba siluetou v diaľke. „Má to viac spoločného s romantickým odcudzením z filmov Michelangela Antonioniho než s utopickými ašpiráciami raného modernizmu.“
Slávu si Niemeyer doma neužíval dlho. V roku 1965 emigroval do Paríža. Vojenská diktatúra a jeho celoživotný vzťah ku komunizmu si spolu príliš nesadli. Vo Francúzsku sa mu však otvorili dvere do okolitých krajín. Domov sa vrátil až v 80. rokoch, navrhol Sambadrome – slávny karnevalový štadión, Múzeum moderného umenia v Niterói či Kostol sv. Františka v Belo Horizonte. Jednou z posledných stavieb bolo Centro Niemeyer, múzeum v španielskom Avilés, ktoré otvorili vlani v marci.
Jeho dielom je aj slávny Sambadrome v Riu de Janeiro (1984), do ktorého sa zmestí takmer stotisíc návštevníkov.
Najmä o ženách
Keď tenisky Converse vlani oslavovali rovnako ako Niemeyer 104 rokov, prisľúbil, že pre ne vytvorí špeciálnu sériu. Nie je na nich nič iné ako jeho slávny výrok, ktorým ospevuje krásu horizontu krajiny, ale najmä krásu kriviek milovanej ženy.
Do ateliéru vraj chodil až do posledných dní. Zomrel v nemocnici na problémy s dýchaním. Oženil sa dvakrát – dlhoročnú asistentku si vzal po tom, čo mu prvá žena zomrela po 76 rokoch spoločného života. Mal mnoho vnúčat, pravnúčat aj prapravnúčat.
