KNIHA TÝŽDŇA / Manželstvá v červenej búrke
Rachmanovovej denníky sú literárne a historicky cennou výpoveďou o totalitnej moci v odľudštenej dobe a o neotrasiteľnej viere v ľudskosť
Aľa Rachmanovová(1898 – 1991), vlastným menom Galina Džuraginová, patrí k tým ruským exilovým spisovateľkám, ktorých dielo mnohé národné literatúry ešte len objavujú. Jej prózy v sovietskom Rusku nevychádzali z pochopiteľných dôvodov. S nezáujmom ruských vydavateľov sa stretávajú aj v súčasnosti, preto je autorka väčšmi známa v západnej Európe a to najmä vďaka denníkovej trilógii Študenti, láska, Čeka a smrť, Manželstvá v červenej búrke a Mliekarka z Ottakringu, ktorá vyšla v medzivojnovom Rakúsku a vyvolala zaslúženú pozornosť širšej čitateľskej obce.
Morálny rozklad
Rachmanovová sa narodila v rodine lekára šľachtického pôvodu a denník si začala písať v roku 1916. Keď vypukla občianska vojna, rodina ušla na Sibír, kde sa Aľa zoznámila i zosobášila s rakúskym vojnovým zajatcom, šľachticom Arnulfom von Hoyerom. Podstatnú časť denníka dokončila v roku 1925, iba niekoľko mesiacov pred tým, ako ju s manželom a synčekom vykázali z krajiny komunistické úrady.
Časovým vymedzením druhého dielu trilógie Manželstvá v červenej búrke (Premedia Group) sú roky 1920 – 1925 v Rusku: občianska vojna, vlečúca pred sebou nahromadené politické, sociálne, ekonomické a národnostno-etnické rozpory a problémy, hladomor, všeruská a všemocná predchodkyňa tajných polícií Čeka, Nová hospodárska politika NEP. Listujeme v období, keď vyhlásenie kolektivizácie a prvého päťročného plánu už nebolo celkom v nedohľadne.
Spoločné pre všetky časové úseky bol epochálny boľševický zápas, vedený v troch fázach a na troch frontoch, keď bolo treba získať najprv moc, potom ovládnuť priemysel a po Leninovej smrti v roku 1924 zlikvidovať intelektuálnu a kultúrnu obec. Ľudia prichádzali o majetky, zamestnanie, o možnosť študovať. Mizli, boli deportovaní a vraždení. Čistky nadobúdali obludné rozmery a človek živoril v ustavičnom strachu z iných, zo všetkých, podozrievajúc každého. Spoločnosť sa morálne rozkladala. Krutosť a zvrhlosť jedných spôsobovala ochrnutie strachom z absolútnej moci a jej zneužívania, šírila fatálnu beznádej a posilňovala bezmocnosť, ale i zbabelosť druhých, ba povzbudzovala k udavačstvu.
Samá krv v človeku
Rachmanovová a jej rodinní príslušníci sa stali svedkami doby, ktorú výstižne charakterizoval jeden z čekistov: „Je predsa pekné, keď človek vie, že si môže s každým robiť, čo sa mu len zachce.“ A komisár Kalašnikov, spomínajúc na to, ako vraždil, hovorí: „Koľko je len v človeku krvi!“ Nuž, veľa, a tak jej muselo a ešte musí veľa pretiecť.
Navzdory akademikom, čo nad Turgenevom, Dostojevským a Puškinom uvažujú o zvláštnostiach ruskej duše, o viere v Boha, o ruských dejinách a boľševizme, ktorého „podstatou je smrť“, ako vraví docent Georgij Alexandrovič, a „hrubá absolútna tuposť, idiotská neznalosť najprimitívnejších základných príčin ľudskej psychológie a historického diania“. Navzdory predpovedi profesora Vinogradova: „Boľševizmus zanikne, pretože šialenstvo nemôže byť systemizované natrvalo.“
Rachmanovová je v opisovaní reálií tej doby dokumentárne strohá i stenograficky presná, no komponuje i menšie lyrizujúce plochy s prírodnými motívmi. Text zavše obohacuje o hodnotiacu, filozoficko-reflexívnu zložku. Mieru neodhadla vari len raz, keď ho presýtila pateticko-naivným rozhovorom s milovanou vlasťou, ktorá sa jej ľahkomyseľne zrieka. Čitateľom však svoje hodnotenia nevnucuje. To ani netreba, lebo všade presakuje surová každodennosť. Stačilo skladať mozaiku dramatických, často bizarných príbehov a osudov, a byť tým, čím Rachmanovová bola: skvelou pozorovateľkou a literátkou spoľahlivo ovládajúcou remeslo. V jej prípade to znamenalo, prejaviť lásku a ľudskosť aj v najbezvýchodiskovejších a najzúfalejších situáciách. Práve tento aspekt tvorí pevný ideový a hodnotový základ jej literárneho diela.
Druhý diel Rachmanovovej denníkov, ktoré sú prekladmi prekladov, keďže ruské originály autorka zverila len svojmu manželovi, z nemčiny pretlmočila Zuzana Demjánová. Dobrú prácu kazia podmieňovacie vety, na ktoré pravidelne odkazuje častica „tak“. Ruší i nesprávna voľba niektorých slov a slovných väzieb: „v okamžiku“, „stále prudšie “ a nepresná interpunkcia či otrocké používanie privlastňovacieho zámena v prvej osobe singuláru podľa logiky nemeckej vety.
