Úspešné televízne rozprávky vyrobené v starom režime dodnes nemajú dôstojných nástupcov. Na Vianoce ich televízie odriekajú ako preventívne otčenáše. Občas sa medzi nimi objaví aj jedna, trochu menej zapamätateľná, ale veselá. Snehuliaci.
Je to jedna z posledných snímok slovenského režiséra Jána Roháča. Tento rok by sa bol dožil osemdesiatky, keby mu, sediacemu jedného októbrového dňa roku 1980 doma v kresle, nepuklo srdce.
Ján Roháč miloval grotesky a zábavné programy, dokázal v nich vymýšľať na svoju dobu nezvyčajné experimenty. Aj vďaka tomu ho nazývajú priam géniom réžie československého humoru.
Polhodinková televízna poloanimovaná groteska Snehuliaci vznikla v roku jeho smrti. Nápad prišiel v spolupráci so scenáristom a spisovateľom Tomášom Janovicom, keď raz koncom sedemdesiatych rokov sedeli spolu v kaviarni na jednom z mnohých priateľských stretnutí.
„Veľa sme spolupracovali. Ako sme tak vtedy sedeli, začali sme vymýšľať, že by sme mohli urobiť niečo pre deti. To už mal Roháč za sebou slávnych Troch chrobákov. Náš námet o snehuliakoch sme ponúkli do televízie, tam ho schválili a zaradili do dramaturgického plánu,“ spomína Tomáš Janovic, aforista a autor mnohých detských knižiek.
Výchovné metódy
Dali dokopy jednoduchý príbeh o deťoch, ktoré cestovali na lyžiarsky výcvik vo Vysokých Tatrách pod dozorom dvojice prísnych vychovávateľov.
Ich výchovná metóda síce nebola ručná, ale rozhodne stručná: denné činnosti treba odpískať. A keď všetky, tak všetky. Ranný budíček – písk, umývanie zubov – písk-písk, raňajky – písk-písk-písk.
Učenie, obliekanie, nástup do autobusu, pochodovanie na svah, obúvanie lyžiarok, stromčekový výstup na lyžiach, spúšťanie sa po svahu a tak ďalej, všetko musela odsúhlasiť nemilosrdná píšťalka súdruha vychovávateľa a jeho neprívetivej kolegyne (mimochodom, spali spolu na izbe!).
Pedagogický dozor nehral nikto iný ako Július Satinský. Do tandemu sa odvážila Beáta Znaková-Drotárová, dnes herečka košického divadla.
Bez píšťalky
Decká ich mali plné zuby, ale úniku nebolo. Mohli si akurát tak predstavovať, aké by to bolo, keby si vonku mohli len tak stavať snehuliakov alebo hrať guľovú vojnu.
Tak si sníval aj malý blondiačik Moťo, najneposednejší zo skupiny. Stále sa kdesi zamotal, raz ho bolo treba dokonca za ucho dotiahnuť na výcvik od veľkého snehuliaka, ktorému brnkal po mrkve a vravel akési kozi-kuzi-kuzuka.
V jedno skoré ráno, keď všetci spali, sa práve tento snehuliak objavil za oknom drevenice. Bol ako živý, usmieval sa na chlapca a volal ho von. Blondiačik hneď vedel, že je tu príležitosť. Zobudil detské osadenstvo a šup na výlet.
Stačilo opäť brnknúť snehuliakovi po nose, vysloviť zázračný veršík a želania sa plnili. Hral sa hokejový zápas Československa proti Kanade, ktorý sme, ako inak, vyhrali, tancovalo sa na ľade s vlkom a Červenou čiapočkou, lyžovalo sa, sánkovalo, a všetko bez pílenia uší píšťalkou.
René má zjedené
„Lyžovania som sa veľmi nezúčastňoval, lebo som nevedel dobre lyžovať, ale zato si pamätám, že som vždy voľačo vyviedol,“ spomína blondiačik Moťo, občianskym menom René Dyda.
Nakrúcanie v horách bol zážitok, na aký sa nezabúda. Najlepšie bolo, keď mávali podvečer voľno. Po celý čas s partnerom, spolužiakom Rasťom Sokolom, úspešne unikali rodičom, ktorí sa pri nich striedali ako dozor a naháňali ich po celom hoteli, aby išli včas spať. Vstávali totiž ráno o šiestej a už o hodinu sedeli v autobuse a smerovali na pľac do Ždiaru.
„Nosil som biele otepľovačky ako kostým, každý večer sa museli prať, nevedeli ma udržať, aby som ich nezašpinil. Len čo bola nejaká polhodinová pauza, niekam som sa zašil, napríklad pozerať, ako sa pečú karbonátky na ohni. Štáb ma potom hrešil, ale režisér mi držal chrbát, lebo zábery so mnou nebolo treba opakovať,“ spomína René.
Akurát raz – keď deti pred kamerami jedli guláš. „Záber sa niekoľkokrát opakoval, lebo sme nevedeli začať jesť všetci naraz. Keď sa to konečne podarilo, museli to stopnúť, lebo René mal už zjedené. Bolo mu treba znova nabrať a opäť záber opakovať.“
Najviac mu vraj utkvela v pamäti strašná zima vo filmovej drevenici. Nekúrilo sa v nej, deti mali pod pyžamami tepláky a stále drkotali zubami. V ľadovej vode sa museli umývať, v mínusových teplotách obliekať, učiť, jesť a tváriť sa, že je všetko o. k. Občas vraj frflali a vtipkovali ako Julo Satinský, za čo dostali vynadané, že si tak ako on dovoľovať nemôžu.
Na záver nezvýšilo
Nakrúcanie Snehuliakov malo svojský šarm – film sa vlastne zhodoval s realitou, v ktorej tvorcovia a deti žili: na jednej strane tu bola drezúra, dirigovanie a kontrola, na druhej túžby a sny.
„Pôvodne sme mali viac nápadov, chceli sme ešte rozvinúť konflikt medzi pískaním a voľnosťou medzi deťmi v zabudnutej tatranskej dedinke. Film sa nemal tak stroho skončiť, ale na záver už nezvýšili peniaze,“ vraví Tomáš Janovic.
Napriek tomu vznikla zábavná detská groteska, ktorú možno aj s odstupom času oceniť. Hoci sa nevyhla dobe poplatnej verejnej kritike Daniela Okáliho, získala hneď v roku 1981 hlavnú Cenu Dunaja v kategórii hudobných a zábavných programov.
O štyri roky nato vyšli Snehuliaci v knižnej rozprávkovej podobe v spolupráci s Vladom Bednárom vo vydavateľstve Mladé letá a s ilustráciami Jarmily Dicovej.
A kde sa vzal ten povestný zaklínací veršík? „Vo filme zmenili jedno písmenko. Pôvodne je kozuka, nie kuzuka. Ale to nič. Veršík som prebral zo svojej básničky v knižke Drevený Tato, ukradol som ho sám sebe.
Píšem tam o svojich dcérach, ktoré mi vymenili klapky na písacom stroji. A vypadlo z neho toto štvorveršie: Kozi kuzi kozuka, ence lence fáry, vozi vuzi vozuka, ajta pajta láry.
Richard Stanke: Bolo to dobrodružstvo
O filmovačke vo Vysokých Tatrách rozpráva jeden z detských hrdinov Richard Stanke.
V detstve ste veľa nakrúcali, ale asi ste nemohli pri každej príležitosti lyžovať.
To veru nie, v tom boli Snehuliaci výborní. Nebol som v škole tri týždne a strávil som ich vo Vysokých Tatrách. Bývali sme v popradskom hoteli Gerlach a bolo to celkom dobrodružné.
Miestami, samozrejme, až únavné. Ale ako decká sme si to vždy vynahradili. Večer sme vyvádzali v hoteli. S radosťou sme sa vozili v hotelovom výťahu, aj sme sa v ňom potom zasekli a museli nás vyslobodzovať.
Museli ste vedieť dobre lyžovať?
Tí, čo vedeli, lyžovali. Najlepšie to vedeli deti z lyžiarskej školy v Kežmarku, ktoré robili vo filme komparz.
Tí najlepší lyžovali v obrovských molitanových kostýmoch ako snehuliaci a korčuľovali na ľade ako stromy a rozprávkové bytosti. Vyzeralo to dosť nebezpečne.
Vnímali ste v tom čase film aj trochu ako skrytú kritiku spoločnosti?
Ani nie, bol som dieťa, zábery sa nakrúcali na preskáčku, skôr som mal z toho v hlave trochu mišmaš. Ale pred Snehuliakmi som už s Jánom Roháčom spolupracoval.
Ako deti sme moderovali s kamarátkou Denisou Neuschlovou galavečer odovzdávania Ceny Dunaja. Z Divadla P. O. Hviezdoslava sa robil priamy prenos, mal som strašnú trému. Roháč to vymyslel tak, že pred prenosom sa odvysielala dokrútka, v ktorej sme účinkovali, a potom sme sa akože preniesli do sály.
To bol nápad v tom čase dosť avantgardný. Všetko sa nakoniec podarilo. Asi aj na základe tejto spolupráce si ma potom vybral do Snehuliakov.
Myslíte, že dnes môže byť táto rozprávka pre deti zaujímavá?
Ja osobne som mal ako dieťa rád trochu iný druh rozprávok. A dnes už majú deti úplne iný druh zábavy... Ale možno práve v záplave tých šialených rozprávok, ktoré bežia na detských kanáloch, by Snehuliaci mohli byť polahodou.
Eva Andrejčáková
