„Dostal som sa do veku, keď ma začala oveľa viac zaujímať rodinná história. Myslím, že sa to stane každému, odrazu si uvedomíte potrebu opýtať sa svojich starých či prastarých rodičov na všelijaké veci, ale oni už nežijú,“ hovorí PETER KRIŠTÚFEK o novom románe Dom hluchého. No jedným dychom zdôrazňuje, že kniha nie je ich rodinnou históriou.
Prečo Dom hluchého?
„Nápad aj názov som nosil v hlave už veľmi dávno. Pôvodne som mal predstavu metaforickej poviedky o tom, že keď človek robí isté veci, prekračujúce morálne hranice, nechce počuť výčitky ani svoje svedomie, a tak postupne prestane počuť a ’ohluchne’. Ale dlho som nevedel, čo s tým, až sa mi to odrazu začalo črtať vďaka spoznaniu príbehu môjho starého otca, stíhacieho vojnového letca, ktorý je v našej rodine stále vnímaný ako hrdina.“
To znie, akoby ním nemal byť?
„Ale je, starý otec Vladimír Kriško bol in memoriam povýšený na plukovníka. Úplne náhodou som však objavil nejaké informácie o tom, že okrem toho vlastní oveľa viac vyznamenaní nemeckých, veľkú kariéru urobil počas slovenského štátu. Spätne sa mi vybavila príhoda z detstva, keď som sa ho pýtal, koľko nemeckých lietadiel zostrelil. Jeho nechuť odpovedať som považoval za skromnosť. Otázka, či mohol povedať malému chlapcovi, že zostrelené lietadlá boli sovietske, presne zapadá do môjho záujmu o to, čo človek v istú dobu môže o sebe prezradiť a čo nie, do predstavy o vzniku účelovej hluchoty.“
Nakoniec sa však zrejme zapojil do Povstania, nie?
„Áno, a to bola ďalšia vec, čo ma zaujala, že počas vojny človek mohol bojovať v podstate na obidvoch stranách alebo ešte na viacerých ďalších, ktoré boli v tej vojne. A začal som veľmi podrobne zbierať fakty o ňom a následne o celom tom období.“
Román sa však neobmedzuje len na obdobie druhej svetovej vojny...
„Nie, to ma len odštartovalo, román prevedie čitateľa dejinami Slovenska od tridsiatych po deväťdesiate roky. Chcel som zistiť, ako sa dá pozerať na osud človeka, ktorý sa narodil v 30. rokoch a prežil niekoľko režimov. Generačne takého niekoho v rodine nemáme, tak som si ho vymyslel. Je to rozprávač príbehu, syn praktického lekára z malého mesta Brežany. Materiál som zbieral od mnohých ľudí, čo tie časy zažili, a potom som ho zasadil do svojho vymysleného príbehu. Zaujímalo ma všetko – od archaického sveta malého mesta cez osudy židovskej komunity až po život v rýchlo rastúcej Bratislave, ŠtB a históriu Slovenskej televízie. Dvadsiate storočie je z tohto hľadiska pre mňa úplne neuveriteľné.“
Brežany sú vymyslené?
„Áno, potreboval som na rozprávanie slobodu. Nechcel som, aby mi vyčítali, že niečo nesedí. Tak som si Brežany vymyslel, sú však zasadené do veľmi presných súvislostí a vystavané z reálnych prvkov z histórie iných miest.“
Takýto dokumentaristický princíp práce je vám ako filmárovi zrejme blízky. Do akej miery ovplyvňujú skúsenosti z filmovej réžie vaše písanie?
„V tejto knihe sa to stalo naozaj výrazne. Mal som veľa zozbieraného materiálu, niekoľko stoviek strán, ktoré som usporiadal chronologicky a potom som modeloval príbeh. Tak pracujem aj v strižni a bez tej skúsenosti by kniha určite nevznikla.“
Ako by ste ju charakterizovali v kontexte vašej doterajšej tvorby?
„Je to moja najklasickejšia kniha z hľadiska výstavby i rozprávania. A určite najrealistickejšia, ale myslím si, že to súvisí aj s mojím vekom, že ma čoraz viac zaujímajú reálne fakty. Dávnejšie poviedky boli viac vystavané na fantázii, predošlý experimentálny román Blíženci a protinožci sa už blížil k práci s dokumentárnym materiálom, no rozprávanie tam bolo úplne iné. Vďaka Blížencom som si však obľúbil rozprávanie v prvej osobe, takže Dom hluchého som napísal touto formou.“
Čo vás láka na takomto rozprávaní?
„Je to podobné ako s tými Brežanmi, keď si mesto alebo rozprávača vymyslím, nemusím uvádzať konkrétne postavy alebo veci, ktoré sa udiali presne vtedy a nikdy inokedy. Rozprávanie v prvej osobe ma teda fascinuje tým, že nemusí byť úplne presné. Rozprávačovi zámerne vkladám do úst omyly, jednu vec hodnotí inak tam a inak na inom mieste. Odkrýva minulosť svojho otca tak, že mnohé veci prehliadol, nezapamätal si alebo ich interpretoval nesprávne, s čím má na konci príbehu potom veľký problém.“
Je to teda kniha aj o odkrývaní stôp pamäti či pravdy?
„Áno, a preto som chcel, aby s tým korešpondovala aj jej obálka, aby symbolizovala postupné opadávanie ’niečoho’. Grafický dizajnér Palo Bálik s odlupovaním rôznych vrstiev omietky doviedol moju predstavu do dokonalosti.“
