Peklo je vždy za rohom

Martin Čičvák pripravil po návrate do Slovenského národného divadla inteligentnú hru o odvahe, zrade a nenávisti s vynikajúcimi hereckými výkonmi.

Aj keby sme nepoznali tragické osudy budapeštianskej židovskej rodiny, z hry Matkina guráž by sme zrejme pocítili, že vymyslieť taký príbeh by sa ani nedalo. Spoznali by sme to podľa absurdných detailov rozprávania – žiadny dramatik by nemal odvahu napísať to len tak.

Keby pani Elsa Táboriová nemala syna spisovateľa, možno by dramatické udalosti jedného popoludnia zapadli do zabudnutia. George Tabori však, našťastie, urobil zo svojej matky hrdinku divadelnej eseje o odvahe, ale aj zrade a nenávisti.

Úroveň svetových scén

Medzi Matkou a rozprávačom príbehu sa na scéne odvíja delikátny vzťah. Matka syna napomína, ak priveľmi prifarbuje či zveličuje, inokedy ho niečím doplní, ale celkovo je naňho hrdá. „Ako môže niekto žiť svoj život a zároveň z neho tvoriť príbehy? Vždy som ťa za to obdivovala. Ja neviem porozprávať svoj príbeh,“ lichotí mu.

Jana Oľhová hrá Matku s disciplínou a silou, a určite môže súperiť s ľubovoľnou predstaviteľkou, aká kedy túto postavu hrala na svetových scénach. K tomu všetkému máme ešte bonus v podobe jemného humoru, ktorý je už súčasťou jej hereckej značky.

Je absolútne dôveryhodná ako poslušná žena, čo si nikdy nedopriala luxus šálky kávy či návštevy kina. Veríme jej, že sa zahľadí priamo do očí nemeckého dôstojníka, hoci nič z jej dovtedajšieho života ju nemohlo pripraviť na situáciu, v ktorej bude natlačená s ďalšími tisíckami tiel do nejakej starej továrne.

SND malo pre túto inscenáciu aj vynikajúceho predstaviteľa Syna, ktorý stelesňuje autora hry. Marián Geišberg je zmesou bohéma i večného chlapca, súrodenecký pár dodáva autentickému príbehu zvláštnu intimitu.

Geišberg hrá adekvátne aj ďalšie postavy. Predovšetkým postava dôstojníka, ktorý matku z nejasných dôvodov zachráni, bola veľmi náročná, ak nechcel herec opakovať len známe klišé.

Neprestať nenávidieť

Režisér Martin Čičvák sa vrátil do SND po veľmi krátkom čase. Jeho stabilný tím ho nesklamal. Marija Havran navrhla kostýmy s dokonalou eleganciou. Aj scéna Toma Cillera je silná v detailoch ako aj v celkovom obraze, hoci môže pôsobiť prvoplánovo. Koláče, ktoré matka v úvode pripravuje, idú neskôr do rúry, ktorá je v tomto prípade krutým symbolom.

Je to inteligentne pripravená miniatúra, ktorá možno plne nevyužila svoj potenciál byť šokujúca. V závere režisér priveľmi zdôraznil komiku situácie, čím mierne oslabil emočný účinok. Čičvák veľmi nezvýrazňoval ani matkine kruté slová: „Dávaj si pozor, aby si sa nepozrel nepriateľovi do očí, pretože sa ti môže stať, že ho prestaneš nenávidieť, a tak zradíš mŕtvych.“

Tabori však jasne ukazuje, ako veľmi sa treba báť slabých žien, ak im neumožníme milovať svojich blízkych. A to určite nie je len odkaz do minulosti. To, čo sa najnovšej inscenácii v SND podarilo sprostredkovať dokonale, je pocit banality a pekelnej blízkosti zla, na ktoré môžeme natrafiť aj uprostred slnečného dňa cestou na partičku žolíka.