Básne, poviedky, črty, minipoviedky, listy, úvahy, stĺpčeky, aforizmy a iné krátke útvary napĺňajú najnovšiu knihu Jána Litváka Oranžová tráva (F. R. & G.).
Striedajú sa v nej časti veršované a prozaické, v rámci druhov hybridy beletristické a žurnalistické. Prelínanie a zmiešanosť nie je prekážkou, práve naopak – text knihy je takto živší, príťažlivejší, možno sa začítať na ktoromkoľvek mieste. Provokujúco pôsobia časti Moje najnižšie a Iné veci. Litvák ich označil ako „nízke, veľmi nízke a ešte nižšie básne“. Sémanticky sú kriticko-satirické, často s tzv. planými rýmami.
Ak by sa skrátili len na myšlienky, ktoré sú v nich obsiahnuté, boli by veľmi dobrými aforizmami, sentenciami alebo textami k rapovým piesňam, o čom svedčia niektoré už takto sformované básne. („Nad črepmi nikto nehne brvou. / Črepy napokon vždy zlepí / niekto slepý / svojou krvou.“) Inokedy pôsobia ako „suroviny“ na budúce dobré verše.
Odlišným spôsobom zaujme prozaická časť Eva bola moja matka. Spolu s kapitolou Oranžová tráva ju možno pokladať za najlepšie texty v tomto Litvákovom diele. („Po úmrtí dobrého človeka sa vždy nájde niekto, kto stŕha na seba pozornosť v súťaži o najsmutnejšieho.“) Ako v celej knihe aj tu ide o napohľad jemné postrehy, ale s množstvom irónie a vtipu.
V Litvákových textoch je interesantná istá hra so sémantikou slov, s ich tvarmi („Ja ho dám jahodám“), s rýmom („Čítam / Nevyčítam“); autor tvorí neologizmy i v rovine subštandardu. Pod touto vrstvou slov je druhá, prinášajúca príjemné, tiché, pokojné denné okamihy, motívy exotických zemí, pôsobivé prírodné obrazy. Aj z tejto knihy je zjavné, že autor prírode rozumie, ona nesie v sebe filozofiu, načrtáva obsah života i jeho perspektívy. S tým sa viažu rodinné témy, spomienky na rodičov i šťastné okamihy v živote lyrického či epického hrdinu.
Texty plynú pomaly, ticho, dôstojne, aby zrazu zaznel „výbuch“ kritiky. Zväčša nepriamy, obrazný, v podobenstvách, upriamený na zápory a neprávosti v našom živote, na historické i každodenné nedôslednosti. O pravde a klam〜stve v pragmatických i hĺbkových rovinách, vtipne odhaľuje „hru“ s reáliami v médiách. („S krikom sa šíri lož / a pravda s pokojom.“)
S humorom a iróniou vysvetľuje príčiny a následky javov i falošné tóny života. („Zabudli sme si vravieť svoju reč, / akoby sme si iba zabudli vziať vitamíny. / Vravíme o sebe slová iných.“)
Jemné, filozofujúce, úvahové texty sú lepšie ako tie s aktuálnou témou o súčasnosti. Takto sugestívne sú ladené Poznámky z minulého leta vo forme listov Olegovi a Poznámky z tohto leta – pôsobivé asociácie pri vnímaní bežných vecí. Je v nich biografia aj literatúra a príroda.
„Aha, tato, oranžová tráva,“ hovorí dieťa protagonistu v jednom z prozaických textov. Autor zakaždým objavuje niečo skryté, nenápadné, niekedy i hriešne, zvláštne; hovorí vtipne aj o vážnych veciach. („Hral, hral, a zrazu falošný tón, a potom už nič.“)
