Bol beloch a vyzeral skôr ako vedec. Takmer ho vyhodili zo školy, keď prasklo, že nevie hrať z nôt. V prstoch cítil následky zranenia pri surfovaní a celý život prežil po boku jedinej ženy. Napriek tomu sa Dave Brubeck (* 6. 12. 1920 - * 5. 12. 2012) stal jedným z najpopulárnejších džezmenov 20. storočia.
Za klavírom aj na vojne
Keď sa narodíte v rodine, kde mame nechýbalo veľa a mohla sa stať virtuóznou koncertnou pianistkou, voľbu povolania príliš neriešite. Dave Brubeck začal siahať na klávesy rodinného klavíra už ako štvorročný.
V trinástich mastil s dixielandom a na škole viedol študentskú kapelu. Aj keď musel počas druhej svetovej vojny narukovať, velitelia rýchlo pochopili, že im bude viac užitočnejší s nástrojom než so zbraňou.
Miloval džez, no matkine predstavy mierili ku klasike a tak mu zohnala tých najlepších učiteľov – skladateľov Dariusa Milhauda a Arnolda Schönberga. Nakoniec dokázal spojiť oba hudobné svety a urobil to veľmi originálne.
„Existuje bezpečné hranie, môžete sa spoľahnúť na overené veci a potom je spôsob hrania, ktorý je nebezpečný. Ten mám radšej. Je pri ňom väčšia šanca, že spravíte chyby, no zároveň môžete prísť na niečo, čo tu doteraz nebolo,“ vravel o svojom prístupe Dave Brubeck.
Dave Brubeck sa dostal na obálku časopisu Time iba ako druhý džezmen. FOTO - WIKIMEDIA
Zohratá štvorica
Dostal sa ďaleko aj preto, lebo sa namiesto rôznych projektov sústredil na spoluprácu s vlastnou skupinou.
Koncom 50. rokov bolo v Amerike udalosťou už to, že existovala skupina, v ktorej sú spolu traja belosi a černoch. S hráčom na kontrabas Afroameričanom Eugenom Wrightom mali problém niektorí majitelia klubov, ktorí rušili koncerty. Hranie v televízii zrušil sám kapelník, keď zistil, že kameraman má inštrukcie snímať iba jeho, saxofonistu Paula Desmonda a bubeníka Joeyho Morella.
Brubeck vedel, že si to môže dovoliť. Už v tom čase bol veľmi populárny. Vplyvný časopis Time ho dal na obálku ako druhého džezmena po Louisovi Armstrongovi. A hlavne si bol istý, že s týmto obsadením dokáže veľké veci. Intenzívne skúšanie, pravidelné hranie a nahrávanie sa naplno prejavili pri nahrávke Time Out (1959).
Vyrastal s mamou pianistkou. FOTO - SITA/AP
Takmer žiadna skladba nebola v tradičnom štvorštvrťovom takte. Neboli to však žiadne čudesné experimenty, ale chytľavé melódie. Dve z nich zľudoveli: Take Five a Blue Rondo á la Turk. Bol to prvý džezový album, z ktorého sa predalo milión kópií.
Štvorica vyhrávala ankety vplyvného časopisu Down Beat (aj keď hlavne čitateľské, u kritikov to nebolo jednoznačné), koncertovala po celom svete od Poľska po Irak. V roku 1967 sa však lídrovi zdalo, že prišiel čas vyskúšať niečo nové.
Pozmenil obsadenie, začal hrávať s barytónsaxofonistom Gerrym Mulliganom a so synmi, sústredil sa viac na klasiku. S kvartetom hrali s new a Leonardom Bernsteinom aj s Berlínskymi filharmonikmi, neskôr skomponoval oratórium, kantátu, koncert pre dva klavíry, orchester a zmiešaný zbor They All Sang Yankee Doodle. Podpísal sa aj pod úspešný seriál Mr. Broadway.
Druhú Grammy možno Brubeck dostane posmrtne. FOTO - SITA/AP
Nezvyčajná celebrita
Jeho hudobný vplyv postupne klesal, spoločenský status naopak - hral na summite Reagan - Gorbačov, neskôr v Bielom dome ďalším prezidentom.
Dostával rôzne ceny, no Grammy paradoxne iba jednu – za celoživotný prínos v roku 1996. Ešte k nej môže pridať ďalšiu – pár hodín po smrti získal nomináciu za orchestrálnu skladbu inšpirovanú čiernobielymi fotografiami Ansela Adamsa.
„Začínam rozumieť sebe samému. Bolo by skvelé, keby som to dokázal, keď som mal dvadsať, ako keď som osemdesiatnik,“ povedal pre New York Times muž, ktorý bol už dávno legendou. Zomrel pár mesiacov po oslavách 70. výročia svadby. Také dlhé manželstvo asi žiadny iný hudobník nemal.
